V októbri 2012 debutoval v najvyššej slovenskej súťaži tesne pred dovŕšením dospelosti. Za Spartak Trnava doteraz odchytal 134 duelov, v ktorých si udržal 42 čistých kont. Na takmer štyri roky si vyskúšal zahraničný angažmán v poľskom Piaste, odkiaľ sa vrátil domov a stal sa pevnou súčasťou základnej zostavy. V malom Ríme sa dvakrát radoval zo zisku Slovnaft Cupu.
Všetko sa zdá ako príjemná idylka v živote profesionálneho futbalistu. Až prišiel 13. marec 2021. Deň, na ktorý nezabudne. Tesne pred záverečným hvizdom ligového súboja pod Dubňom proti Žiline Rusov vyskočil po bežnom centri, ktorý chytil do rukavíc. Po dopade na umelú trávu sa koleno dostalo do neprirodzenej polohy. Čakala ho dlhá a náročná rekonvalescencia, ktorú zvládol. Postavil sa opäť do brány. Odchytal derby proti Slovanu a v nasledujúcom týždni sa počas tréningu koleno opäť ozvalo. S rovnakým problémom – roztrhnutý predný skrížený väz.
Dá sa vôbec opísať, čo v tej chvíli človek prežíva?
"Ťažko. Ide o určité obdobie, ktoré trvá a musíte si ním prejsť. Noha je vypnutá. Keď to "prežijete“, vrátite sa po deviatich mesiacoch driny a čakania v strachu, či vôbec budete hrať a niekto vám povie, že sa vám to stalo opäť, je to až tragédia. Horšie je, že mám 30 rokov (oslávi 13. januára, pozn. aut.). K všetkému pristupujem s rešpektom, aby to bolo v poriadku. Ide o zhluk emócií. Raz máte dobrý deň s pozitívnym pocitom. Ale sú aj také dni, keď cítim strach. Neviem to presne opísať. Dva roky sa trápim. Samozrejme, nie nepretržite. Niekoľko mesiacov som po prvej operácii trénoval a chytal. Keď si tým športovec prejde, asi až vtedy pochopí, o čo naozaj ide. Verím, že sa dám dokopy."
Po druhom operačnom zákroku podstupujete rovnakú rehabilitáciu, alebo je proces návratu odlišný?
"Je podobný. Akurát pomalší. Nikto nevie odhadnúť, čo vás presne čaká. Prvýkrát musíte dôverovať doktorovi, fyzioterapeutovi, s ktorým rehabilitujete. Neodvážim sa ani vysloviť, kde mohla nastať chyba. Po druhej operácii si dávam pozor. Koleno nechávam dlhšie hojiť. Mohol som robiť určité procedúry skôr, ale mierne som to posúval a nechal ranu v pokoji. Bežne sa po troch mesiacoch od operácie začína s predkopávaním. Osobne som začal v piatom, aby som si bol istý, že noha dostala dostatok času. Mal by som byť v tomto smere v poriadku. Nemohol som si dovoliť ani maličké riziko.“
Ide o špecifické zranenie. Už raz je dosť, nie ešte dvakrát roztrhnutý väz. Vyhodnocovali ste si spätne kľúčové momenty?
"Po prvej operácii mi každý hovoril, že to bolí a opúcha. Keď som sa rozprával so športovcami, ktorí si týmto zranením prešli, niektorých koleno bolievalo aj rok. Mňa bolelo tiež. Nebola to ale bolesť, pre ktorú by človek nedokázal trénovať. Vždy viete nohu rozcvičiť a pripraviť na tréningovú jednotku. Keď som sa zapojil do tréningu, mal som väz poškodený. Fázy sú rôzne. Päť či šesť mesiacov som bol až prekvapený, ako je to fajn. Začal som s ťažšími cvikmi v posilňovni – behanie, skákanie a ozvala sa bolesť. Rovnaká ako predtým. Teraz viem, že sú dôležité kontrolné magnetické rezonancie. Doktor ma ubezpečil, že väz tam je, ale ešte nie úplne zahojený. Rok dozadu nikto nepredpokladal, že sa môže stať to, čo sa stalo.“
Prvýkrát vás operovali v Malackách. Druhýkrát ste zvolili Innsbruck. Prečo?
"Rozhodol som sa pre zmenu. Pocitovo som cítil, že robím správny krok. Chcel som urobiť maximum, aby som sa uzdravil. Počul som, že je to veľmi kvalitná klinika, na ktorú chodí množstvo športovcov.“
Po druhý raz sa vám väz roztrhol v tréningu. Čo presne sa stalo?
"Nebola to náhoda alebo niečo fatálne. Jednoducho, ako som spomínal, väz bol poškodený. Držal mi na vlásku. Bola to obyčajná lopta, ktorú som došprintoval a pri pribrzdení sa roztrhol celý. Nebola to veľká bolesť. Spôsob zranenia potvrdil, že koleno nebolo v stopercentnom stave.“
Aktuálne ste osem mesiacov od operácie. Zvládate už aj náročné cviky?
"Začínam robiť skoro všetko. Okrem zmeny smeru a nekopem do lopty. Nerobím kompletné brankárske veci. Naopak, robím všetky druhy skokov a nohe dávam zabrať v posilňovni. Čakám, keď spravím testy. Vtedy bude koleno zdravé a môžem začať s tým najťažším. V porovnaní s druhým kolenom mám ešte rozdiely, takže plán poslednej fázy rehabilitácie je jasný.“
Aký bol výsledok poslednej kontrolnej magnetickej rezonancie?
"Absolvoval som ju v polovici decembra a väz ešte nebol zahojený. Ďalšia ma čaká 19. januára. Uvidíme, v akom bude stave. Je potrebné urobiť výstupné testy na funkčnosť, ktoré veľa ukážu. Myslím si, že ešte nebudem úplne pripravený, ale vôbec to tak nemusí byť. Pokoj na duši budem mať, keď sa mi podarí byť fit do konca februára.“
Je to nielen náročné zranenie po fyzickej stránke, ale ešte viac psychickej. Sú nejaké pozitíva, ktoré si z uplynulých dvoch rokov vezmete?
"Všeobecne si počas toho obdobia uvedomíte hodnoty. Predtým mi nič nechýbalo. Hral som za obľúbený klub, v ktorom by som pôsobil až do dôchodku, ak by to bolo možné. V prípade, že na futbal kašlem, zľahčujem si tréningy, nepoviem pol slova. Zdravý hráč si to tak neuvedomuje. Ale ako sa hovorí, až keď človek niečo stratí, vtedy si to začne vážiť. Nebolo to o tom, že by som si niečo nevážil. Aj preto som smutný, že som dostal až takýto trest. Keď bude po tom a budem zdravý, spomeniem si na všetok čas. Čím všetkým som si musel prejsť. Budem sa tešiť z každej maličkosti, tréningu.“
Rodina vás určite podporuje. Máte dve malé dcérky. Ako to všetko vnímajú?
"Staršia už inak. Je tretiačka. Mladšia chodí do škôlky. Všetko prežívajú so mnou. Vždy mi hovoria, že "tatino neboj, budeš mať dobré koleno.“ Vidia fázy, ktorými si prechádzam. Niekedy si moje nálady odnesú aj ony, keď som nervóznejší. Po poslednej magnetickej, ktorej som sa obával, som prišiel domov a čakali pri vstupe rozradostnené so slovami, že "my sme ti hovorili, že to bude v poriadku.“ Dávajú mi podporu. Bez nich všetkých by som to nezvládal, alebo nezvládol vôbec.“
Dôležitú podporu, ale hlavne motiváciu vám dodal aj klub novou zmluvou?
"Jednoznačne. Veľmi pekné gesto z ich strany. Potvrdilo sa to, čo som od nich cítil už skôr. Verím, že podobnú náklonnosť cítia aj oni odo mňa. Na dnešné pomery, po druhej operácii kolena, mi dali zmluvu a rátajú so mnou tak, akoby som bol zdravý. S podpisom prišla veľká vzpruha a množstvo motivácie do ďalšej práce. Teším sa. Teraz zostáva jediné – dať sa dokopy, vrátiť a splatiť dôveru.“
Futbal vám, samozrejme, chýba. V uplynulých týždňoch ho bolo vďaka MS v Katare dostatok. Ako ste prežívali všetky tie emócie?
"Je to náročné. Nebudem klamať. Časom si človek možno zvykne, ale mám to opačne. Čím dlhšie, tým horšie. Pozitívne je, že sa začal január. Deň, keď budem môcť vybehnúť znova na ihrisko, je bližšie. Najhoršie sú prvé mesiace. Vtedy viete, že máte pred sebou veľmi dlhé dni. Počas nich som mal v hlave viacero otázok, prečo je to tak.“
Našli ste na ne odpoveď, alebo zostali otvorené?
"Stále sú otvorené. Ťažko sa s tým zmierite. Aj keď budem opäť stáť v bráne, prišiel som minimálne o rok kariéry. S tým, že sa to stalo po druhý raz, musela niekde nastať chyba. Najlepšie roky pre brankára sú od 28 do 30. Akurát v tomto období som zranený. Už to nebude také ako predtým. Ako sa poznám, budem sa na to pozerať, že som prišiel o dobré roky kariéry.“
Koľkokrát ste premýšľali nad jej koncom?
"Budem úprimný. Veľa. Som realista. Viem, že také niečo hrozilo a stále hrozí. Ide len o to, ako sa so všetkým vysporiadate a nastavíte v hlave. Je rozdiel skončiť v 35 či 38 rokoch ako v 28 či 29 pre zranenie. Bola by to pre mňa obrovská rana. Veľakrát si hovorím, že bude dobre, ale strach v hlave zostáva.“
Po prvej operácii ste sa do súťažného kolotoča vrátili po trinástich mesiacoch. Proti Slovanu Bratislava. Síce ste prehrali, ale pre vás to bolo veľké víťazstvo?
"Už predtým som po deviatich mesiacoch odchytal prípravné zápasy a trénoval naplno. Samozrejme, bolo to pre mňa víťazstvo. Prežíval som zvláštne pocity. Akoby som chytal prvý zápas v kariére. Vie vás to poriadne pomotať v hlave. Trénujete a hráte dlhé roky, potom príde ročná pauza, ligový zápas a vnímate úplne inú atmosféru. Aj viacerým spoluhráčom som vtedy povedal, že sa cítim ako pred debutom.“
Čo bude druhým víťazstvom pre Dobrivoja Rusova?
"Nepozerám sa na nič iné, len aby som bol zdravý. Niekedy si prídem až paranoidný. Sledujem futbal, vidím súboj a bojím sa, či vydrží hráčovi koleno. Je to asi normálne. Človek zostane obozretnejší. Verím, že všetko bude tak, ako má a budem môcť znova chytať.“