Yamal priznal, že jeho život sa zásadne zmenil, odkedy sa pod vedením Xaviho Hernándeza prebojoval do prvého tímu Barcelony. "Kedysi som mohol ísť von s kamarátmi a nič neřešiť. Teraz to už veľmi nejde. Pamätám si na letnú prípravu v Kórei, Japonsku alebo Číne – nemohol som ísť nikam. Ale celkovo som šťastný," uviedol na začiatku rozhovoru.
Veľkou oporou odchovanca slávnej futbalovej akadémie La Masia je jeho mama Sheila Ebana. "Pre prácu sa mi nemohla toľko venovať, ale vždy mi uvarila večeru, aj keď prišla domov neskoro. Pamätám si, keď našetrila peniaze, aby mi mohla kúpiť nový PlayStation 4. V tom čase to pre mňa znamenalo všetko," spomína tínedžer, ktorý si dodnes rád zahrá konzolu.
"Teraz mám PlayStation 5. Často hrám so svojím kamarátom Bryanom, ktorého poznám z akadémie. Aj keby som mal najväčšiu vilu na svete, aj tak najviac času trávim v hernej miestnosti," priznal talentovaný mladík.
Svojej mame sa odvďačil kúpou nového domu. "Spýtal som sa jej, v akej oblasti by chcela bývať. Všetko si vybrala sama. Teraz má všetko, čo potrebuje. Vidím, že je šťastná. Je mojou kráľovnou. Kedysi sme bývali v byte, kde bola kuchyňa a spálňa v jednom. Môj malý brat zažíva detstvo, aké som ja nemal, z toho mám obrovskú radosť," vysvetľoval útočník Barcelony.
Korene v Maroku a Guinei
Yamal otvorene opísal aj komplikovanú rodinnú históriu. Jeho stará mama sa do Španielska dostala tajne autobusom z Maroka a pracovala každý deň od rána do večera, aby mohla priviesť svojho syna – Yamalovho otca. "Dorazil so svojou sestrou, keď mali tri roky. Babička vtedy zaplatila nejakej žene, aby ich sem priviedla," opísal nová desiatka Blaugranas.
Jeho mama naopak pochádza z Guiney. "Do Barcelony prišla s babičkou. Rodičia sa tu zoznámili a najprv sme bývali v domove pre mladých rodičov. Potom sme sa často sťahovali – raz nám známi požičali izbu, nakoniec sa rodičia rozišli a ja som žil s mamou v meste Granollers," spomína Yamal, ktorý tiež priznal, že v barcelonskej akadémii to preňho nebolo jednoduché.
"Prvý rok bol v pohode, ale potom som sa presťahoval do La Masie a zrazu som bol medzi ľuďmi z úplne inej sociálnej triedy. Necítil som sa tam vôbec dobre. Bolo to ťažké. Dnes by som k tomu asi pristupoval trochu inak, ale nič neľutujem. Všetko malo svoj zmysel," uviedol.
Buď futbalista, alebo nič
Yamal priznal, že nikdy nepochyboval o tom, že sa stane futbalistom. "Raz by som chcel mať titul, lenže asi nie som študijný typ. Povedal som rodičom: Ak sa spoliehate na to, že budem robiť nejakú 'normálnu prácu', sme v háji. Ale pokiaľ sa spoliehate na to, že sa budem živiť futbalom, nemusíte sa báť," usmieval sa talent, ktorého rázny prístup vyvolal aj hádky s matkou.
"Povedal som jej: Mami, idem do školy, ale aj tak tam nebudem nič robiť. Len sa pripravím na popoludňajší tréning. Kričala na mňa každý deň, nakoniec však pochopila, že je to môj sen. Nikomu by som takéto správanie neodporúčal, ale vtedy som cítil, že je to správne a aj vďaka tomu som si svoj sen splnil," prezradil.
Dráma s otcom a rasizmus
Najťažší moment prišiel, keď sa dozvedel, že jeho otca pobodali. "Bol som v aute a zrazu mi volal bratranec. Pýtal sa ma, či som sám, že sa niečo stalo. Povedal som mu, že ak ma okamžite nevezme za otcom, už s ním nikdy neprehovorím. Potom som chcel ísť aj na vlak, ale nedovolili mi to. Zamkli ma doma, aby som neutiekol. Mal som 17 rokov. Predstavte si, že vám ako dieťaťu povedia, že vášho otca niekto pobodal. Bolo to hrozné."
"A ďalší deň som mal tréning. Nakoniec mi otec volal, že je v poriadku, že sa nemusím báť. Po tréningu som za ním hneď išiel do nemocnice a našťastie všetko dobre dopadlo," pokračoval.
Veľký rozruch v španielskych médiách spôsobila aj jeho nedávna oslava 18. narodenín. Modelka Claudia Calvo tvrdila, že ju oslovil niekto z tímu futbalistu, aby na párty priviedla 12 žien s určitými fyzickými parametrami — najmä blondínky s veľkým poprsím. "Snažili sa pošpiniť moje meno. Vôbec to nedávalo zmysel. Už som si však zvykol, že o mne ľudia hovoria. Niektorí pozitívne, iní negatívne. Neriešim to," prehlásil.
Na záver prehovoril aj o rasistických urážkach z tribún či na sociálnych sieťach, ktorým čelí už od 16 rokov: "Nech si hovoria, čo chcú, mne je to úprimne úplne jedno. Aj keby som to nejako viac riešil, čo by sa zmenilo? Vôbec nič. Je to absurdné. Videli ste niekedy černocha, ako na ulici niekoho osloví: Nazdar, beloch? Ja teda nie. Pretože máme zdravý rozum."
"Samozrejme, nie všetci v Španielsku sú rasisti, to vôbec nie, ide o menšinu, ktorá... neviem, možno mala ťažké detstvo a skončila s nejakými problémami. Ako som už povedal, netrápi ma to," dodal na záver.