Álvaro Recoba má 50 rokov a za svoj život je vďačný. Svojej futbalovej kariére nič nevyčíta. Pôsobenie v Interi Miláno mu neprinieslo iba trofeje, ale pomohlo aj dospieť a stať sa lepším človekom. Úcta a úprimnosť sú pre neho zásadné a práve tieto hodnoty sa snaží vštepovať hráčom aj vo svojej súčasnej úlohe kouča venezuelského klubu Deportivo Táchira.
V zahraničí teraz pôsobíte ako tréner po prvý raz. Ako si užívate angažmán v Táchire?
"Užívam si to veľmi. Som v klube, ktorý je vzhľadom na to, čo predstavuje, prakticky povinný vyhrávať. A darí sa nám. Od postupu do finále Apertury nás delilo len niekoľko gólov a stále bojujeme v Clausure. V celkovej tabuľke však samotné víťazstvo pravdepodobne stačiť nebude. Budeme potrebovať aj ďalšie výsledky, ktoré nám zrejme nevyjdú. Keď sa dostaneme do play-off, budeme sa ho musieť pokúsiť vyhrať. Celkovo si teda myslím, že najlepším výsledkom by bolo získať trofej. Záleží na tom, ako zvládneme zostávajúcu časť sezóny, ktorá bude pre nás rovnako ako pre ostatných náročná."
"U hráčov sme zaznamenali individuálny rast a niektorí z nich boli povolaní aj do reprezentácie. Deportivo Táchira je klub, ktorý pravidelne dodáva hráčov do národného tímu. Tešili sme sa z povolania Luisa Cariaca, rovnako ako Carlosa Sosu, Delvina Alfonza a ďalších."
Aký cieľ ste si stanovili po príchode do Venezuely? Ako vnímate súčasnú situáciu v krajine?
"Ak vynecháme argentínsku, brazílsku, kolumbijskú a ekvádorskú ligu, ktoré patria k najlepším, myslím, že zvyšok juhoamerických súťaží je konkurencieschopný. Nemáte rovnakú finančnú silu na získavanie hráčov zo zahraničia, takže sa snažíte nájsť kvalitných futbalistov doma. Vďaka tomu sú rozdiely menšie. Miestna liga je konkurencieschopná, má však určité špecifiká. Napríklad v Caracase hrajú štyri celky na rovnakom štadióne. Pre nás je vzhľadom na polohu bližšie ku kolumbijskej hranici logistika pri každej ceste na zápas komplikovaná. Na niektoré miesta sa lietadlom nedostanete a niekedy musíte absolvovať dva lety. Predpokladám však, že podobné problémy rieši každá krajina, ktorú som nespomenul."
"V tohtoročných súťažiach Copa Libertadores a Copa Sudamericana som mal pocit, že venezuelské tímy začali veľmi dobre. Vstup do súťaží sa im vydaril, potom však začali strácať. Podľa mňa má venezuelský futbal obrovský priestor na rast. Hráč, ktorý v našej lige vyniká, okamžite odchádza do silnejšej súťaže, takže potenciál rozvoja je zjavný. Problémom je, že Venezuela v súčasnosti nemá televízne práva, ktoré by tento rast umožnili. Kluby nedostávajú peniaze za vysielanie zápasov, zatiaľ čo takmer vo všetkých ostatných častiach Južnej Ameriky to funguje. Je to postavené na hlavu, pretože ak chcete konkurovať, musíte privádzať hráčov. Často ich však nemôžete podpísať, pretože finančne nedokážete dorovnať ponuky klubov z iných líg. Na tom treba pracovať. Netvrdím, že je to nevyhnutné, ale myslím si, že dôležitým krokom by bolo zabezpečiť zdroj príjmov, ktorý by nepochádzal iba od sponzorov."
Čo si myslíte o meste San Cristóbal?
"Sme v meste, ktoré dýcha a žije futbalom. Ľudia myslia na Deportivo Táchira 24 hodín denne. O mužstve sa hovorí, keď vyhrá, aj keď prehrá. Neviem, či to niekde inde funguje rovnako ako tu, ale mne sa to páči. Pre nás, ktorí futbal milujeme, je takýto tlak a potreba súťažiť a vyhrávať niečím, čo si užívame. Užíval som si to ako hráč a ako tréner som mal tiež to šťastie, že som viedol klub ako Nacional, ktorý je v podobnej situácii. Musíte splniť cieľ v podobe zisku titulu a kvalifikácie do Copa Libertadores."
"To je cesta, po ktorej ideme. Po ôsmich alebo deviatich mesiacoch v krajine poznáme všetky tímy aj miesta, kde je veľké teplo a vlhko. Mám dôvod, prečo som tu, a obyvatelia San Cristóbalu mali dôvod, prečo ma tak vrúcne privítali. Cítite sa tu ako doma, pretože ľudia sú veľmi priateľskí. To je realita a práve preto má mesto prívlastok 'priateľské'. Naozaj sú veľmi láskaví. Keď však nevyhráte, dajú vám to aj poriadne pocítiť (smiech)."
Spomenuli ste pôsobenie v úlohe hráča aj trénera. Čo ste sa naučili od koučov, ktorí vás počas profesionálnej kariéry viedli, a čo dnes uplatňujete?
"Takticky veľmi záleží na hráčoch, ktorých máte k dispozícii, a na tom, akým spôsobom chcete pracovať. Okrem toho som si od trénerov odniesol veľa, najmä ich pohľad na život mimo futbalu. Byť k hráčom úprimný a hovoriť im veci do očí, aj keď to bolí alebo sa im to nepáči. Nikdy však nebudú môcť povedať, že som im niečo urobil za chrbtom. To som si odniesol od trénerov, ktorých som mal. Rovnaké vlastnosti vidím aj u koučov, ktorí sú mojimi priateľmi. Ak hráč necíti, že za ním stojíte alebo že ste k nemu úprimní, je to ťažké. Preto chcem, aby si pamätali predovšetkým to, čo som im ako človek odovzdal. Keď klub opustím a oni si spomenú na to, čo sme spolu urobili, či už to bolo dobré, alebo zlé, chcem, aby to prijali s úsmevom."
V Interi ste pracovali s mnohými rôznymi trénermi. Ku ktorému ste mali najbližší vzťah?
"Nemám jedného konkrétneho. Ako som už povedal, žiadny vo mne nezanechal takú výraznú taktickú stopu. Ovplyvnili ma tí, ktorí so mnou hovorili priamo a vždy mi hovorili pravdu. Takých trénerov som mal rád. Mohla by som vymenovať takmer každého, ktorého som mal. S kým som mal najlepší vzťah? Na konci hráčskej kariéry som pracoval s Marcelom Gallardom. Ako lodivod iba začínal a boli sme takmer rovnako starí, takže sme si veľmi dobre rozumeli."
"Mal som trénerov ako Marcello Lippi, s ktorým som si veľmi dobre rozumel, alebo Héctora Cúpera, s ktorým som mal tiež dobrý vzťah. V Benátkach ma viedol Novellino, v Interi môj prvý kouč Simoni a na konci kariéry v Nacionali Álvaro Gutiérrez. Aj ďalší mali tieto vlastnosti. Boli to ľudia, ktorí s vami hovorili priamo, pomáhali vám, podporovali váš rast a vážili si, keď ste im pomoc opätovali. Tak vidím život a tak vidím aj futbal. Myslím, že sme tréneri, ale zároveň aj vychovávatelia. Musíme po sebe niečo zanechať."
Keď sa obzriete späť, aká je vaša celková spomienka na pôsobenie v Interi? Aké bolo žiť v Miláne a byť súčasťou tamojšieho prostredia?
"Dalo mi to veľa. Dalo mi to možnosť živiť sa niečím, čo bolo spočiatku iba koníčkom – hraním futbalu. Futbal by chcel hrať každý. Ako vždy hovorím, aj keby som nehral profesionálne, aj tak by som hral. Aj pri hraní s priateľmi by som sa považoval za futbalistu. Čo mi teda Inter dal? Umožnil mi živiť sa jedným z mojich koníčkov. Dostával som zaplatené za niečo, čo by som robil tak či tak. Vďaka tomu som sa mohol živiť, zabezpečiť rodine finančnú stabilitu, zarábať peniaze a pomáhať otcovi, matke aj súrodencom. Okrem toho mi Inter umožnil spoznať novú kultúru a získať mnoho priateľov. Dal mi klub, kde si ma ľudia aj teraz, keď mám 50 rokov, stále pamätajú zakaždým, keď prídem do Talianska, a vítajú ma s veľkou radosťou. To je to, čo zostáva. Napokon som mal tú česť hrať za jeden z najväčších klubov na svete. Ako som už povedal, možnosť pomáhať rodine a pokračovať v tom mi dala všetko. A nielen Inter, ale aj Nacional. Stráviť toľko rokov v takom významnom klube, akým je Inter, sa nepodarí každému. Ja som mal tú výsadu pôsobiť tam mnoho rokov."
Mnohí hovoria, že ste mali talent stať sa jedným z najlepších hráčov Serie A všetkých čias, ale zabrzdili vás zranenia.
"Neviem. Nikdy som nemal žiadne vážne zranenia. Je neuveriteľné, že som mal vždy iba drobné problémy – natiahnutý zadný stehenný sval, lýtka a podobne. Neviem, či som mohol dokázať viac. Nikdy neľutujem to, čo som urobil, ani to, čo som neurobil. Pretože si myslím, že ľútosť je to najhoršie. V tom čase, keď som hral, som veril, že robím maximum, respektíve maximum v rámci svojich možností. Možno som mohol dokázať viac, ale ako to môžeme vedieť? Čas sa vrátiť nedá. Čo sa stalo, stalo sa. Mal som veľmi dobrú kariéru. Mohla byť lepšia, rovnako ako mohla byť horšia. Mal som tú česť reprezentovať svoju krajinu, hrať na majstrovstvách sveta, nastupovať za významné tímy a dokázať vo futbale dôležité veci. Možno som teda mohol dokázať viac, ale mohol som dokázať aj menej."
"Neľutujem to, čo sa stalo, ani to, čo som na ihrisku urobil. A, samozrejme, ako som už povedal, vždy sa nájde niekto, kto vám povie: 'Nie, mohol si dokázať viac.' Áno, ale mohol som dokázať aj menej. Záleží na tom, ako sa na to pozeráte. Vždy som bol spokojný. Možno to bol problém. Uspokojil som sa s tým, čo som mal, možno pre spôsob, akým som kopal do lopty, alebo pre niečo iné. Bola to tiež doba, keď okolo vás neboli ľudia, ktorí by vám hovorili, aby ste preventívne posilňovali alebo pracovali na sile. Nebolo to ako dnes, viete? Možno keby som hral v inej dobe a s iným prístupom k tréningu, odohral by som viac zápasov. Alebo menej. Som však zmierený s tým, že keď som hral futbal, dal som do toho všetko. Futbalu budem vždy vďačný. Vďaka futbalu som pred 30 rokmi spoznal svoju manželku. Mám dve deti: syn hrá za Las Palmas a dcéra žije na Plaza del Plan Zano."
Na ktorý priamy kop alebo gól z pôsobenia v Interi spomínate najradšej? A je nejaká trofej alebo okamih, ktorý ľutujete či by ste si želali, aby sa odohral inak?
"Bolo toľko krásnych gólov, že je ťažké vybrať jeden. Mnohé padli po strelách z diaľky, po kľučkách, ranách z polovice ihriska alebo po zakončeniach z pohybu. Bolo ich naozaj veľa. Škaredých ich toľko nebolo (smiech). Napokon sa však všetky počítali rovnako. S Interom som zažil nezabudnuteľné chvíle, získal Scudetto, Coppa Italia a to, čo by sme dnes nazvali Európskou ligou."
Keď sa presunieme k Uruguaju, ktorý na začiatku Forlánovej éry nedávno rozdrvil Južnú Kóreu a Indiu, ako vnímate nový proces v národnom tíme?
"Mám pocit, že o tom, či napokon pri národnom tíme zostane, rozhodnú výsledky. Má predpoklady na to, aby viedol Uruguaj. Možno mu chýbajú skúsenosti, rovnako ako mne, ale vie, čo znamená byť reprezentantom, pretože ním sám bol, a mnohí hráči v súčasnom kádri k nemu vzhliadajú. Rozhodne má výhodu v tom, že ho väčšina hráčov pozná. Diego si zaslúži to najlepšie a dúfam, že to dosiahne. Musíme tiež počkať, aké rozhodnutie o jeho pokračovaní po voľbách prijme zväz. Kým tam bude, bude si počínať dobre. Prečo? Pozná prostredie národného tímu, pozná hráčov, vie, aké je hrať na majstrovstvách sveta, a vie, aké je trénovať. Potom bude záležať na tom, čo dokáže hráčom odovzdať z lavičky."
"Diego je pripravený. Dúfam, že Uruguaj prijme správne rozhodnutie. Momentálne nemáme tlak v podobe nutnosti kvalifikovať sa na ďalšie majstrovstvá sveta, pretože Uruguaj už má postup istý. Dúfam, že výsledok bude pre krajinu najlepší. V poslednom období národného tímu všetci hľadali vinníka a bolo to vyčerpávajúce. Odznelo veľa vecí a neviem, ktoré z nich boli pravdivé. Na MS sme dorazili vyčerpaní a to, čo sa napokon stalo, si vybralo svoju daň: vypadli sme v skupine."
V ktorých oblastiach sa podľa vás musí Uruguaj zlepšiť, aby mohol opäť bojovať o trofeje?
"Medzi brazílskym a argentínskym futbalom vznikla priepasť a v menšej miere aj medzi nimi a zvyškom kontinentu. Uruguaj bol vždy krajinou, ktorá vyvážala hráčov, pretože ich vždy predávala do zahraničia. Dnes majú miestne kluby menšiu silu a možno sa objavuje menej talentov ako v minulosti. Keď sa uruguajský tím alebo akýkoľvek celok mimo Brazílie dostane do dôležitej fázy pohára, jeho prvým cieľom je predať hráčov, ktorí podávali dobré výkony. Taká je realita. Existujú oveľa bohatšie kluby. Nakupujú a míňajú 20 alebo 30 miliónov dolárov a podobne. Keď zaplatíte viac, máte vyššiu šancu priviesť lepších hráčov. Hovorím to preto, že som to zažil ako tréner Nacionalu."
"Dnes máme napríklad Torque, ktorý hral semifinále Sudamericany. Keby mi každý rok niekto povedal, že uruguajský tím postúpi do semifinále alebo finále pohára, vyhlásil by som, že opäť konkurujeme. Toto je však ojedinelý prípad. Pri mnohých ligách je podľa mňa návrat na najvyššiu úroveň klubového futbalu čoraz náročnejší. Keď príde čas urobiť ďalší krok, mnohé naše mužstvá nemajú finančný priestor. Namiesto premýšľania o nákupe hráčov oveľa viac myslia na ich predaj, pretože potrebujú peniaze. Taká je realita."
