V stredu 26. mája 1993 sa mníchovský Olympiastadion pripravoval na prvú veľkú bitku novej Ligy majstrov, čerstvo premenovanej z Pohára majstrov európskych krajín. Na jednej strane stál hegemón konca 80. rokov, AC Miláno bažiace po pomste, na druhej Marseille ambiciózneho prezidenta Bernarda Tapieho.
Bol to oveľa viac ako len zápas. Bol to skôr úvod do príbehu zloženého zo slávy, pádov a škandálov. A bol to tiež zatiaľ jediný prípad, keď o túto trofej súperili taliansky a francúzsky klub. Tento rok sú na rade Inter a PSG.
Avšak späť do roku 1993. Pre lepšie pochopenie onoho finále sa treba v čase vrátiť ešte o dva roky ďalej. Na jar 1991 sa Sacchiho Miláno stretlo ako obhajca trofeje vo štvrťfinále PMEK s Marseille. V prvom stretnutí na San Sire sa skončil duel 1:1, v odvete na Vélodrome poslal domácich do vedenia Chris Waddle strelou z pravej strany. Niekoľko minút pred koncom sa potom stalo niečo nemysliteľné.
Zdalo sa, že arbiter odpískal koniec zápasu, na ihrisko vtrhli fotografi a hráči si začali vymieňať dresy. Ale funkcionári talianskeho klubu kričali z lavičky na kapitána Franca Baresiho, že zostávajú ešte tri minúty. Rozhodca potvrdil: Musí sa pokračovať. Práve v tej chvíli zhasla polovica reflektorov a štadión sa ponoril do tmy.
Vypukol chaos. Milánčania protestovali, Marseille sa bálo posmechu. Rozhodca poslal všetkých do šatní, aby tam počkali, kým bude osvetlenie znova fungovať. Keď mali ísť späť, vchodový poklop na ihrisko bol zatvorený a obe mužstvá sa za strkaníc, urážok a rastúceho napätia tlačili v tuneli.
Svetlá sa vrátili iba čiastočne. Strážca pravidiel položil loptu na stred na znamenie obnovenia hry, avšak športový riaditeľ talianskeho celku Adriano Galliani nariadil hráčom svojho mužstva, aby odišli z trávnika. Už sa na neho nevrátili a duel zostal nedohraný. UEFA bola neúprosná - kontumácia 0:3 a ročná diskvalifikácia z pohárov. Zožieravá porážka. Od tej chvíle cítilo Miláno zášť. A prisahalo pomstu.
Chladné a neľútostné finále
Šancu k nej dostal v máji 1993 v Mníchove. Na tribúnach Olympiastadionu sa zišlo vyše 64-tisíc divákov. AC nastupovalo ako favoriti. Do finále prešlo úplne suverénne, na ceste do neho v 10 zápasoch dostalo jediný gól. V druhom kole si celkovým skóre 5:0 poradilo aj s vtedajším československým majstrom Slovanom Bratislava. Avšak pod povrchom niečo škrípalo. Kanonier Marco van Basten bol chorý, tvorca hry Ruud Gullit zasa vylúčený pre vnútorné nezhody. Rozvážny kouč Fabio Capello zvolil zostavu, ktorá bola skôr opatrná.
Marseille sa naopak netriaslo. Naštudovalo svojho protivníka, odvážne mu čelilo a udrelo v pravej chvíli. V 43. minúte po rohovom kope Basile Boli preskočil Franka Rijkaarda a udrel hlavou. Gól! Francúzsky rev sa zdvihol ako hrom.
V druhom polčase sa Taliani snažili o reakciu, ale chýbala im presnosť. Van Basten sa v bolestiach potuloval po ihrisku ako tieň. Bol to jeho posledný zápas v kariére pred odchodom do futbalového dôchodku (vo veku iba 28 rokov). Marseille vedenie udržalo a získalo najcennejšiu európsku klubovú trofej. Prvýkrát (a zatiaľ naposledy) vo svojej histórii.
Oslavy však nemali dlhé trvanie. O niekoľko týždňov neskôr vypukol škandál "VA-OM" - niektorí hráči Valenciennes sa priznali k tomu, že dostali peniaze za to, aby v poslednom ligovom kole nechali vyhrať Marseille. Olympique si výhrou zaistil triumf v lige a ešte ušetril pred európskym finále sily.
Vyšetrovanie bolo rýchle. Tapia skončil zdrvený: Marseille prišla o domáci titul a bola preradená do druhej najvyššej súťaže. Víťazstvo v Lige majstrov jej však zostalo. UEFA ju iba vylúčila zo Superpohára, Interkontinentálneho pohára a budúceho ročníka Champions League.
Vo všetkých spomínaných súťažiach zaujalo jej miesto Miláno. Nikdy však nešlo o skutočnú satisfakciu, pocit krivdy zostal. Rossoneri sa usilovali o Superpohár a Interkontinentálny pohár, oba finálové súboje prehrali. Marseille sa potom už nikdy nevrátili na vtedajšiu úroveň. Z vrcholu skĺzli do temnoty a s ňou sa zrútila celá éra francúzskeho futbalu. Triumf sa zmenil na prekliatie.
O 32 rokov neskôr osud túto kapitolu otvára znova. Opäť Mníchov a vo finále Ligy majstrov taliansky tím proti francúzskemu. Dva protikladné svety. Tradícia verzus sila, Nerazzurri proti parížskej modrej. Tentoraz snáď futbal napíše iný koniec. Aj keď sa tiene minulosti už nikdy nepodarí vymazať...