Mohol to byť len on. Po viac než desaťročí sklamaní sa PSG v ére katarských majiteľov konečne dočkal triumfu v Lige majstrov, a to pod vedením Luisa Enriqueho. Parížsky klub získal najprestížnejší titul nie vďaka hviezdnej zostave, ale preto, že uprednostnil tímového ducha pred individualitami. A za to vďačí výlučne Astúrčanovi.
Po tom, čo oživil španielsku reprezentáciu a doviedol ju do semifinále EURO 2021, no na nasledujúcom svetovom šampionáte neuspel, sa Luis Enrique vrátil k trénovaniu klubov – prvýkrát od odchodu z Barcelony. S Blaugranas vyhral Ligu majstrov s trojicou Lionel Messi, Luis Suárez a Neymar, ktorí na rozdiel od iných nepotrebovali zložitú taktiku, aby rozhodovali zápasy.
V Paríži však bola situácia iná. Messi aj Neymar klub opustili ešte predtým, než sa mohli opäť stretnúť so svojím bývalým koučom, ktorý sa po sezóne 2023/2024 rozlúčil aj s érou Kyliana Mbappého. PSG sa dokázal presadiť aj bez svojho historicky najlepšieho strelca, keď sa kľúčovou postavou stal Ousmane Dembélé. Nebolo to však zo dňa na deň.
Prvá polovica ročníka bola náročná, najmä v Champions League. V hlavnej fáze sa zdalo, že sa snaží všetko urýchliť, no z prístupu neustúpil. Potreboval impulz, aby všetko zapadlo do seba – a ten prišiel v januári. Parížania prehrávali doma s Manchestrom City 0:2, keď sa všetko otočilo. Dembélé, hoci nebol zdravotne v poriadku, nastúpil po prestávke a napokon z toho bola výhra 4:2.
Tento obrat, ktorý nemožno oddeliť od chyby brankára Paula Gazzanigu v závere prvého zápasu proti Girone (1:0), zachránil PSG sezónu. Brest poslúžil ako rozcvička v play-off. Líder Premier League Liverpool vypadol na Anfielde, hoci Paríž vyhral už prvý stret doma. Vo štvrťfinále nevyužila šancu Aston Villa. V semifinále Arsenal nedokázal nadviazať na výborný výkon proti Realu Madrid.
Nebola to prechádzka ružovou záhradou, no Luis Enrique vštepil tímu svoju filozofiu a práve vďaka nej tím vo finále prevýšil Inter. Absolútny triumf, skutočný dôkaz toho, čo znamená hrať ako tím. Aj za stavu 3:0, 4:0 či 5:0 jeho zverenci neprestávali tlačiť a napádať unavených hráčov Nerazzurri. To je rukopis Luisa Enriqueho – človeka, ktorý sa nikdy neuspokojí.