Začínal ako útočník a ofenzívne sklony v ňom zostali, aj keď sa snaží kanonierov krotiť. Dokonca aj z pozície brankára dokázal počas bohatej kariéry streliť dva góly. Ochoa debutoval v mladom veku za svoj materský tím América a hoci na klubovej úrovni niekoľkokrát zmenil dres, vždy zostal verný národnému tímu. Práve vo farbách mexickej reprezentácie si urobil najväčšie meno.
Mimoriadne skúsený gólman si zahral na piatich svetových šampionátoch, no stále nemá dosť. Rád by sa predstavil ešte na jednom. A jeho motivácia je jasná. Mexiko bude v roku 2026 jedným z hostiteľov, takže by bolo symbolické uzavrieť reprezentačnú kariéru doma. Ochoa sa rozhodol zabojovať o nomináciu v skromnom portugalskom tíme AVS.
Prečo ste sa rozhodli práve pre Portugalsko?
"Portugalsko mi dáva možnosť pokračovať v kariére a hrať, čo ma v živote baví najviac. Je to kvalitná súťaž, jedna z najlepších v Európe. Umožňuje mi hrať na úrovni, ktorá mi môže pomôcť k pokračovaniu v reprezentačnej kariére a naďalej chytať za Mexiko."
Svetový šampionát, ktorý Mexiko spoluorganizuje, sa blížia. Je vašou veľkou motiváciou hrať pred domácimi fanúšikmi?
"Áno. Chytal som na piatich majstrovstvách sveta a musím povedať, že je to vždy niečo výnimočné. Hrať za Mexiko je najviac, čo som mohol vo svojej kariére dosiahnuť. Teraz sa môžem stať prvým hráčom v histórii, ktorý sa objaví na šiestom šampionáte. V súčasnosti sú len traja futbalisti, ktorí to môžu dosiahnuť - Messi, Ronaldo a ja. Ak by sa mi to podarilo doma v Mexiku, bolo by to pre mňa veľmi špeciálne. Viem, že som na konci kariéry, nie je to ľahké. Sú tu zranenia, bolesť, ale to je normálne, taký je život. Uvidíme, či to zvládnem."
Svoj debut ste absolvovali pred viac ako 20 rokmi.
"Je to tak, začal som chytať v mexickej lige, keď som bol veľmi mladý. Debutoval som za Club América, keď som mal 18 rokov, čo rozhodne nebolo ľahké. Je to ako keby portugalský brankár začína hrať za Benficu alebo Sporting v 18 rokoch. Potom som sa pomerne rýchlo dostal do národného tímu do 23 rokov a išiel som na olympiádu do Atén. Neodchytal som síce žiadny zápas, ale získal som skúsenosti."
V mládežníckych reprezentáciách ste sa príliš nezdržali. Už rok po olympiáde ste si prvýkrát vyskúšali atmosféru seniorského výberu. Ako si na to spomínate?
"Prvý zápas za reprezentačné áčko som odchytal pred 19 rokmi, bol to priateľský duel v Spojených štátoch proti Maďarsku. Nastúpil som v druhom polčase a podarilo sa mi udržať čisté konto. Ten zápas sa hral šesť mesiacov pred majstrovstvami sveta v Nemecku a myslím, že mi pomohol k záverečnej nominácii. Aj v klube som mal dobrú sezónu a nakoniec som išiel ako trojka."
Váš najväčší úspech s národným tímom prišiel na olympijských hrách v Pekingu, kde ste pomohli získať bronz. Aký to bol turnaj?
"Nikdy naň nezabudnem. Ako futbalisti nemáme veľa príležitostí hrať na olympiáde. Ostatní športovci sa môžu zúčastniť mnohokrát, ale vo futbale je to dovolené len trom hráčom nad 23 rokov. Dostať sa do tímu v roku 2021 bola pre mňa veľká česť. Tréner Jaime Lozano mi povedal, že mi naozaj verí, že mám skúsenosti na to, aby som bol kapitánom a nakoniec sme získali olympijskú medailu. Boli sme veľmi blízko k postupu do finále, no aj tretie miesto je veľký úspech. V histórii sme získali len dve medaily, jednu zlatú a jednu bronzovú. Mexiko sa na poslednú olympiádu ani nekvalifikovalo. Táto medaila navždy zostane v mojom srdci."
Niekoľkokrát ste hovorili o Amérike. Je to pre vás srdcový klub?
"Áno. Z hľadiska mojej kariéry je América veľmi dôležitá. Bol to tím, ktorý mi na začiatku kariéry dal všetko, dal mi príležitosť hrať futbal. Prišiel som ako dieťa, mal som deväť alebo desať rokov a začal som hrať ako útočník. V každom výbere bol len jeden brankár a ten už tam bol. Trochu som meškal s príchodom a mohol som tak hrať len vpredu, ale išlo mi to. V prvom dueli som strelil dva góly. Potom si náš brankár zranil rameno a tréner sa spýtal, kto chce ísť do brány. Zdvihol som ruku. Chytil som penaltu a o mesiac neskôr sa vrátil druhý brankár, vtedy som si povedal: Dobre, táto brankárska záležitosť sa skončila a budem opäť hrať útočníka. Tréner však povedal, že zostanem v bráne a budeme sa striedať. Do konca sezóny zostávalo šesť zápasov. Následne som sa posunul do tímu U12, kde ma tiež chceli aj ako brankára. Tak sa začala moja kariéra. Veril som si a tréneri rovnako. Začal som si hovoriť, že by som mohol mať dôležitú kariéru."
Často vás volajú Memo Ochoa. Je "Memo" prezývka alebo zdrobnenina mena Guillermo?
"V Mexiku sa všetci Guillermovci volajú Memo. Pre Španielov je jednoduchšie povedať Guille, ale v Mexiku je to Memo."
V Španielsku vás dokonca nazývali "El Muro de Andalucía", teda andalúzsky múr.
"Áno. Stalo sa tak, keď som chytal v Málage a Granade. Bol som prvý mexický brankár, ktorý chytal v Európe. Ktorý odišiel z Mexika za dobrodružstvom, aby sa niečo naučil a spoznal. Mať možnosť hrať v Španielsku bola pre mňa veľká vec. Vyrastal som na Hugovi Sánchezovi, ktorý dlhé roky pôsobil v Reale Madrid. V Mexiku je La Liga veľmi sledovaná a spolu s Premier League sú to pre nás dve najdôležitejšie európske súťaže. Keď vám zavolá španielsky tím, musíte ísť."
Ako sa vám tam páčilo?
"Málaga je naozaj krásne mesto. Má pláž, dobré počasie, jedlo a ľudí. Zostal som tam dva roky. Potom som odišiel na rok do Granady, ktorá je veľmi blízko a je tiež veľmi pekná. Hranie v Španielsku však malo ešte jednu výhodu. Nepotreboval som víza, čo bol inde v Európe problém."
Keď ste sa rozhodovali o prestupe do AVS, hovorili ste s nejakými Mexičanmi, ktorí pôsobili v Portugalsku?
"O portugalskej lige som sa s nikým rozprávať nemusel. Veľa som ju sledoval, keď tam hrali Herrera, Corona, Diego Reyes, Layun, Raúl Jiménez alebo Omar Govea. Mnohí z nich boli v Porte. Keď prišli na reprezentačný zraz, občas sme o tom prehodili pár slov a už vtedy všetci nadšene hovorili o Portugalsku. Rozprávali, že je tu kvalitná súťaž, skvelé jedlo a výborné podmienky na život. Navyše, Portugalci sú vždy nablízku, aby pomohli. Keď mi v posledných dňoch prestupového obdobia zavolali z AVS, uvedomil som si, že Aves je blízko Porta a neváhal som."
Odišli ste aj s rodinou?
"Bohužiaľ nie, rodina zostala v Madride, bolo by ťažké zariadiť nové bývanie, školu pre deti a ďalšie veci. Už sme si to skúsili, keď som hral v Taliansku, aj tam som bol sám. Nebolo to jednoduché, ale na druhej strane to nie je ďaleko. Lietadlom som tam za 50 minút, autom za päť hodín. Preto som sa rozhodol vyskúšať to tu. Som blízko svojej rodiny a mám možnosť hrať futbal na najvyššej úrovni."
Boli ste v minulosti v kontakte s niektorým portugalským klubom?
"Po majstrovstvách sveta v Brazílii v roku 2014 som rokoval s Benficou. O štyri alebo päť rokov neskôr aj s Portom. Bolo to v čase, keď podpísali zmluvu s Marchesínom. Bol som na zozname štyroch brankárov, ale vybrali si jeho. Pred niekoľkými rokmi som bol v kontakte aj s Bragou, ale nedohodli sme sa."
Ako sa vám zatiaľ páči v Portugalsku?
"Veľmi. Nikdy predtým som tu nebol. Trikrát som hral proti portugalskej reprezentácii, ale ani raz to nebolo tu. Bývam v Porte kúsok od pláže, na tréning to mám 30 minút, čo je skvelé. Miestni hovoria, že je to veľa, ale som zvyknutý na oveľa dlhšie cesty z Mexika. Som tu naozaj šťastný, len mi chýba rodina."
Aké je to hrať v malom mestečku, akým je Aves? Poznajú vás fanúšikovia po celom svete a zrazu sa objavíte na mieste s menej ako 9 000 obyvateľmi.
"Je to súčasť mojej práce, môjho príbehu. Zvykol som si, že ľudia sa so mnou chcú fotiť, pýtajú si autogramy. Ale rovnaké je to aj v Taliansku, Španielsku alebo Japonsku. Tak to je, keby som s tým nedokázal žiť alebo keby ma to obťažovalo, nemohol by som hrať futbal. Vážim si, že ľudia tu rešpektujú moju prácu. Nie je to len o úspechoch, ale aj o tvrdej drine, ktorá je za tým všetkým."