V exkluzívnom rozhovore pre Flashscore Správy Ochoa poukazuje na skorú dôveru Lea Beenhakkera, vypichuje nezabudnuteľné zážitky z majstrovstiev sveta, roky v Európe aj lekcie, ktoré si odniesol od Javiera Aguirreho. Hovorí tiež o návrate Málagy do La Ligy, plánoch po skončení futbalovej kariéry a o tom, čo by po sebe chcel zanechať.
Guillermo, od konca kariéry uplynulo niekoľko týždňov. Ako sa vám darí? Nenudíte sa? Aký je váš denný režim?
"Vôbec nie. Myslím, že na túto novú realitu si zvykám bez problémov. Po toľkých rokoch vo futbale je to, samozrejme, iné, ale užívam si to. Užívam si to aj preto, že na život po futbale som sa pripravoval niekoľko posledných rokov. Som pripravený. Som pokojný, šťastný s rodinou, cestujem a stále mám čo robiť. Stále robím veľa vecí, len už nie na ihrisku."
Takže ste sa na tento moment pripravovali už vopred?
"Áno. Po majstrovstvách sveta v Katare som začal premýšľať o tom, kedy a ako chcem ukončiť kariéru. V tomto veku je to prirodzené a myslím, že plánovanie je dôležité. Našťastie som bol pripravený. Samozrejme, v záverečných rokoch kariéry som hľadal spôsoby, ako zostať aktívny. Pôsobil som v rôznych krajinách a napokon si stanovil cieľ ukončiť kariéru na MS 2026 v Mexiku. Myslel som si, že to bude skvelý dôvod pokračovať až dovtedy a uzavrieť tam jednu kapitolu."
Pred pár dňami sa vám v Los Angeles dostalo krásnej pocty. Bolo to veľmi výnimočné. Čo ste v tej chvíli cítili?
"Som veľmi vďačný, šťastný a hrdý. Nie vždy dokážem dobre vyjadriť, čo cítim, ale táto náklonnosť a prijatie od mojej krajiny, najmä od mexických fanúšikov v Spojených štátoch, pre mňa veľa znamenali. Mexická a latinoamerická komunita v Spojených štátoch je veľmi silná a pre nás nesmierne dôležitá. Sú bezpodmienečne oddaní. Sú s nami v dobrých aj zlých chvíľach, zapĺňajú štadióny a zakaždým vytvárajú neuveriteľnú atmosféru, keď tam hráme. Som veľmi vďačný za tieto prejavy, za federáciu, fanúšikov aj ľudí, ktorí organizujú zápasy v Spojených štátoch. Dostať takúto poctu po tom, čo ste svojej reprezentácii venovali telo aj dušu, je nádherné. Veľmi som si to užil a bol som rád, že som to mohol zdieľať s rodičmi, ktorí boli tiež dôležitou súčasťou mojej kariéry."
Leo Beenhakker a začiatky
Vráťme sa na začiatok, keď ste mali 18 rokov a Leo Beenhakker vám dal príležitosť debutovať za Club América. Čo si z tej chvíle pamätáte? A akým trénerom bol?
"Beenhakker bol výnimočný tréner vzhľadom na to, čo už dosiahol. Predtým pôsobil v Mexiku a keď sa vrátil druhýkrát, priniesol inú mentalitu, odlišný prístup k tréningu aj iný spôsob hry v porovnaní s mnohými ďalšími trénermi. Veľa rokov strávil v kluboch ako Ajax a Real Madrid, najmä v Ajaxe, a táto skúsenosť ovplyvnila jeho mentalitu. Veril hráčom s talentom. Nepozeral na váš vek ani pas. Bol koučom, ktorý dôveroval mladým hráčom. Vyžadoval veľkú intenzitu a bol veľmi náročný, no zároveň priateľský a svojim hráčom blízky."
"Pre 18-ročného hráča bolo nesmierne dôležité dostať takúto príležitosť v klube ako América. Pre tých, ktorí nepoznajú mexický futbal, je América v Španielsku niečo ako Real Madrid. Je to najväčší klub v Mexiku s najvyšším počtom titulov a dať tam šancu 18-ročnému nie je pre trénera jednoduché rozhodnutie. V tom čase sa zranil skúsenejší brankár, takže Beenhakker sa musel rozhodnúť, či postaví mňa, alebo privedie ďalšieho skúseného gólmana. Povedal mi: 'Vidím, že sa ti veľmi darí. Dôverujem ti, páčiš sa mi a verím ti. Na tvojom veku mi nezáleží.' Od mojich 18 rokov ma začal stavať."
Čo vám dal ako tréner?
"Vedel z hráčov dostať to najlepšie. Rozumel tomu, čo potrebujú, a inšpiroval vás, aby ste ho nasledovali a zdieľali jeho víziu. Od jeho tímov ste sa mohli veľa naučiť. Teraz už odišiel, ale vždy si ho budem pamätať."
Šesť účastí na majstrovstvách sveta
Históriu ste napísali ako prvý brankár, ktorý sa predstavil na šiestich svetových šampionátoch. Vnímate to iba ako štatistiku, alebo ide o najväčší úspech vašej kariéry?
"Určite je to jeden z najdôležitejších úspechov mojej kariéry. Keď sa pozriete na toľké roky vo futbale, nájdete aj mnohé ďalšie, ale šesť majstrovstiev sveta je, samozrejme, jedným z najväčších. Mali sme hráčov, ktorí nastúpili na piatich šampionátoch, no nikto neodohral šesť. Teraz sme traja. Nie je to jednoduché. V dejinách futbalu sme videli veľkých, legendárnych hráčov, ktorí nikdy ani nedostali príležitosť zahrať si na majstrovstvách sveta, zatiaľ čo iní nastúpili na jednom či dvoch."
"Šesť účastí preto hovorí o dlhovekosti, konzistentnosti a disciplíne. Takúto úroveň musíte udržať mnoho rokov a medzi jednotlivými šampionátmi sú štyri roky. Nie je jednoduché zostať tak dlho v reprezentácii. V každej fáze musíte dokazovať, že na to máte a že si zaslúžite byť jej súčasťou. Cítim sa poctený, že patrím do tejto skupiny. Samozrejme, nemôžem sa porovnávať s ďalšími dvoma hráčmi, ale byť súčasťou tejto línie v dejinách futbalu je dôležité."
"Významné je to aj v histórii mexického futbalu. Pred mnohými rokmi držalo Mexiko rekord v počte účastí na piatich majstrovstvách sveta a dlho mu patril. Teraz dúfame, že tento rekord šiestich účastí vydrží mnoho rokov, pretože ak sa majstrovstvá sveta konajú každé štyri roky, len veľmi málo ľudí bude mať príležitosť dosiahnuť toto číslo."
Ktorá z vašich šiestich účastí bola pre vás najvýznamnejšou?
"Myslím že každá z nich bola svojím spôsobom dôležitá. Nechcem ich zoradiť, pretože každá ma poznačila inak. Keď ste mladí a nie ste jednotkou, dostať minúty v bráne je oveľa ťažšie ako pre hráča v poli. Keď máte 19 alebo 20 rokov a idete na svoje prvé majstrovstvá sveta, viete, že pri šanci nastúpiť ste pravdepodobne na konci poradia. V roku 2006 som vedel, že veľa príležitostí nedostanem. Pre mňa to preto bol šampionát učenia, získavania vedomostí a spoznávania toho, aké je najväčšie pódium vo futbale. Užíval som si to, pretože som necítil tlak jednotky. Sledoval som, učil sa nové veci a vychutnával si tú skúsenosť."
"Potom prišiel šampionát v roku 2010, ktorý bol tiež skúsenosťou, z ktorej som sa učil. Ľudia tento príbeh poznajú. Trénerom bol Javier Aguirre. Hral som pod jeho vedením na Zlatom pohári, súťaž sme vyhrali a kvalifikovali sa na MS, ale napokon sa rozhodol nasadiť iného brankára. Bolo to ťažké. Stále som pôsobil v Mexiku, no bola to aj chvíľa, keď som zareagoval a povedal si: 'Chcem dokázať, že to zvládnem. Musím ísť do Európy, zažiť iný typ futbalu a vyrásť ako človek aj hráč.' Po tomto šampionáte som sa presťahoval do Európy. Podarilo sa mi vyzvať samého seba, výrazne sa zlepšiť a vyrásť. Zažil som európsky futbal a hral proti reprezentantom z rôznych krajín. Pomohlo mi to dostať prvé minúty v základnej zostave a vybojovať si miesto."
"Rok 2014 si potom pamätám s veľkou láskou, pretože práve tam som dostal prvé minúty. Bol to môj debut proti Kamerunu. Potom prišiel súboj s Brazíliou, čo bola ďalšia skvelá skúsenosť, a duel proti Chorvátsku, ktorý sme vyhrali. Následne Rusko 2018. Z hľadiska skúseností to boli fantastické MS. V prvom stretnutí sme hrali proti Nemecku, tímu, proti ktorému nám len málokto dával šancu. A vyhrali sme 1:0. V tom čase som už bol oveľa skúsenejší. Juan Carlos Osorio mi dôveroval a cítil som sa veľmi dobre."
"Nasledoval Katar. Od začiatku som bol brankárom Tatu Martina. Dôveroval mi ako brankárovi aj kapitánovi. Na týchto majstrovstvách bol dôležitý moment proti Poľsku, keď som chytil pokutový kop Roberta Lewandowského. Získať tento bod bolo pre nás veľmi dôležité. Po Katare všetko naznačovalo, že pôjde o moje posledné MS aj záverečné minúty v reprezentácii. Fyzicky aj psychicky som sa však cítil dobre a stále som mal chuť bojovať a pokračovať v dávaní niečoho svojej krajine."
"Keď som sa dozvedel, že šampionát 2026 bude v Mexiku, pomyslel som si: 'Nebude to jednoduché. Nikto v histórii nemá šesť účastí.' Zároveň som si hovoril, že ukončiť kariéru vo vlastnej krajine by bolo fantastické. Tak som pokračoval v cestovaní po svete, aby som sa tam dostal. A napokon sa presne to stalo. Bol to fantastický spôsob, ako uzavrieť kariéru."
Lewandowského pokutový kop
Vráťme sa k penalte Lewandowského. Študovali ste ho, no medzi chytením pokutového kopu a inkasovaním je veľmi tenká hranica. Čo vám vtedy prechádzalo hlavou?
"Je to skvelý útočník. Nebezpečný a len málokedy nepremení penaltu. Samozrejme, trénovali sme a analyzovali ho, ale pokutové kopy sú komplikované. Svoju úlohu zohráva aj psychika. Je tam okamih, tlak a všetko, čo sa okolo vás deje. Ako brankár analyzujete útočníka, sledujete videá, pozeráte sa na percentá a čítate jeho štýl. Útočník však zároveň analyzuje brankára. Vie, kam sa hýbete a prečo sa vrháte určitým smerom. Preto je to oveľa komplikovanejšie. Len veľmi zriedka sa gólman spolieha čisto na inštinkt."
"V tej chvíli som to cítil aj v spolupráci s trénerom brankárov Gustavom. Dlhý čas sme nacvičovali konkrétny pohyb na čiare. Bol navrhnutý tak, aby útočníka rozptýlil a oklamal. Pracovali sme na tom mnohokrát. Nebolo to niečo, čo sme vymysleli náhle v daný deň. Na takú situáciu sme boli pripravení a našťastie to fungovalo dokonale."
Takže zahrávanie pokutového kopu je psychologická vojna?
"Určite. Ovplyvňuje ho okamih, tlak, minúta zápasu aj všetko ostatné. Dôležité sú aj čísla, ale myslím, že psychologická stránka bude vždy kľúčová."
Zápas proti Brazílii
Je nejaký zákrok alebo moment, ktorý vám dodnes zostal v pamäti?
"Je ich veľmi veľa. Spomínam si na MS v Brazílii a Katare, ale krásnych momentov z pôsobenia v reprezentácii bolo mnoho – proti Brazílii, Holandsku aj ďalším súperom. Niekedy zápas zmenia malé detaily. Môžu byť rozhodujúce."
Keby ste si mali vybrať jeden či dva zákroky?
"Myslím, že duel proti Brazílii v roku 2014. Ten v mojej kariére znamenal zlom. Ľudia ma poznali už pred šampionátom vďaka pôsobeniu v Mexiku a v Pohári osloboditeľov, ale myslím si, že po tomto súboji sa na medzinárodnej úrovni všetko výrazne zmenilo. Aj dnes, keď sa prechádzam v rôznych krajinách, ma zastavujú ľudia mnohých národností a spomínajú na ten duel a tie zákroky."
Budúcnosť mexického futbalu
Veľa sme hovorili o šampionátoch a mexickej reprezentácii. Ako podľa vás vyzerá budúcnosť Mexika?
"Javier Aguirre položil základy. Na posledné MS vybudoval konkurencieschopný tím. Očakávania pred turnajom boli veľmi vysoké a Javier spolu so svojím realizačným štábom a skúsenosťami vytvoril mužstvo, ktoré mohlo konkurovať kvalitným súperom. Možno to nebol najatraktívnejší celok, ale bol efektívny. Javier je v tomto veľmi dobrý. Vie z toho, čo má k dispozícii, dostať maximum. Rafa Márquez sa teraz pokúsi nadviazať na niektoré veci, ktoré sa na majstrovstvách sveta podarili. Samozrejme, niektorí už dlho v kádri nebudú, takže sa zameria na mladších a využije prípravu na to, aby zistil, na koho sa môže spoľahnúť a aké možnosti má pred nadchádzajúcimi výzvami. Takto pracuje ako kouč: pozerá sa do budúcnosti, no nezanedbáva prítomnosť. Rafa je obklopený ľuďmi, ktorí o futbale veľa vedia. Dúfam, že ho budú sprevádzať aj výsledky. V mužstve je niekoľko veľmi zaujímavých mladých hráčov, ktorí musia naďalej napredovať, rásť a dozrievať. Som si istý, že reprezentácii môžu veľa dať."
Francúzsko a AC Ajaccio
Poďme do Francúzska. Za tri sezóny ste sa stali legendou AC Ajaccio. Váš príchod sprevádzal celý dopingový prípad. Aký náročný bol pre vás tento moment?
"Bolo to ťažké. Nebolo to jednoduché, pretože som mal za sebou leto, počas ktorého som veľa trpel. Čakal som na prestup do PSG a potom prišiel celý prípad s klenbuterolom. Končila sa mi zmluva a bol som voľným hráčom, no pre túto situáciu som nemohol podpísať zmluvu s nikým. Moja budúcnosť bola v tom čase veľmi nejasná a komplikovaná. Počas letného prestupového obdobia bol jediným klubom, ktorý za mnou prišiel a povedal 'Dôverujeme ti', AC Ajaccio. Prezident Alain Orsoni mi povedal: 'Memo, verím ti. Verím tvojmu slovu. Verím, že všetko dobre dopadne. Príď s nami trénovať. Dvere máš otvorené. Sme malý tím z malého mesta, ale máme veľké srdce a ľudia si ťa zamilujú.'"
"Veľa to pre mňa znamenalo, pretože si takéto veci vážim. Keď o pár týždňov neskôr padlo rozhodnutie a očistili ma, niektoré kluby, ktoré o mňa mali záujem, sa opäť ozvali, ale Alainovi Orsonimu som dal slovo. Veril mi, keď to nerobil nikto iný. Preto som tam išiel. Vznikol z toho jeden z najkrajších príbehov mojej kariéry. Strávil som tam tri roky a nesmierne som si ich užil. Miloval som mesto, ľudí aj tím. Boli sme malým mužstvom s jedným z najnižších rozpočtov vo Francúzsku a s veľmi nízkymi očakávaniami. Nikto nečakal, že v najvyššej súťaži vydržíme tri roky, ale podarilo sa nám to."
Mrzelo vás niekedy, že nevyšiel prestup do Paríža Saint-Germain? Premýšľate ešte nad tým, čo mohlo byť?
"Boli to veci, ktoré som nemal vo svojich rukách. Niektoré jednoducho nemôžete ovplyvniť. Mohol som ovplyvniť iba to, čo som robil na ihrisku. Keď mi povedali, že po vyriešení situácie tam môžem ísť, vedel som, že podpisujú aj dvoch brankárov. Napokon získali Salvatoreho Sirigua. Taký je futbal. Každý sa stará o svoje záujmy. Som im vďačný, pretože mi dôverovali. Prestup nezastavilo futbalové rozhodnutie. Boli to okolnosti. Mohlo sa niečo urobiť inak? Nie. Sústreďoval som sa na to, čo som mohol ovplyvniť. Nikdy som voči nim necítil zášť. Nebolo to o tom, že by ma nemali radi alebo nechceli ako hráča. Stalo sa to pre okolnosti a na toto obdobie stále spomínam s veľkou náklonnosťou."
Ste ešte v kontakte s ľuďmi z Ajaccia?
"Áno. S Alainom Orsonim, ktorý odvtedy zomrel, ma spájalo veľmi blízke priateľstvo. Stále som v kontakte s ľuďmi z klubu a zostávame v spojení. Dokonca pripravovali dres na moju počesť, aby pomohli s problémami, ktorými klub prechádza. Ajaccio zostúpilo cez niekoľko divízií a myslím, že obyvatelia tohto mesta si to nezaslúžia. Je to nádherné miesto s úžasnými ľuďmi a ostrov si zaslúži klub v najvyššej súťaži. Dúfam, že sa tam Ajaccio čo najskôr vráti."
Pôsobenie v Španielsku
Po Ajacciu ste zamierili do Španielska, do Málagy a potom do Granady. Boli ste v Andalúzii spokojný?
"Áno. Mal som šťastie, že som žil na krásnych miestach v južnej Európe. Vždy som miloval pláž a Málaga je nádherné mesto. Andalúzania sú fantastickí. Vedia si užívať život a Málaga sa ku mne počas celého pôsobenia správala veľmi dobre. Ľudia na La Rosalede boli fantastickí. Je to jedna z najlepších atmosfér v Španielsku. Veľmi som si to užil. Bolo to aj ďalšie obdobie učenia. Prišiel som po MS v Brazílii, kde som chytal a odohral skvelý turnaj, no niekedy sa ocitnete v okolnostiach, ktoré nemôžete ovplyvniť. Snažíte sa robiť maximum, ale zároveň sa musíte naučiť, že život a futbal môžu byť takéto. Nie všetko je krásne. Sú chvíle, keď musíte vydržať, trpieť a prekonať veci. Musel som to urobiť aj ja a napokon som začal hrať a užívať si to."
"Na tím aj ľudí, s ktorými som žil, mám krásne spomienky a našiel som si tam priateľov. Dve z mojich detí sa narodili v Andalúzii, takže toto puto je ešte silnejšie. Potom som sa presťahoval do Granady, ktorá je veľmi blízko Málagy. Aj tam som si to užil. Španielsko má mimoriadne konkurencieschopnú ligu, jednu z najdôležitejších na svete spolu s Premier League, a pôsobenie tam mi nesmierne pomohlo. Samozrejme, rád by som zostal dlhšie, ale prišla ďalšia príležitosť a vydal som sa ďalej."
Určite vás teší, že sa Málaga vrátila do La Ligy. Myslíte si, že má na to, aby sa v nej udržala?
"Určite to nebude jednoduché, ale áno. Veľmi ma teší, že Málaga je späť v najvyššej súťaži. Fanúšikovia si to zaslúžia. Klub podporovali za každých okolností vrátane ťažkých chvíľ a rokov v druhej lige. Nikdy tím neopustili a zaslúžia si to najlepšie. Som si istý, že lepšie roky sú pred nimi. Prechod z druhej ligy do La Ligy je však náročný, najmä pre rozdiel v rozpočtoch a nároky najvyššej súťaže. Dúfam, že dosiahnu výsledky potrebné na záchranu. Rád by som videl, keby Málaga zostala v La Lige mnoho rokov a napokon sa vrátila do európskych súťaží."
Standard Liège a návrat do Mexika
Po Španielsku ste si napriek záujmu ďalších klubov vybrali Standard Liège. V druhej sezóne vás zvolili za hráča roka a prežili tam veľmi úspešné obdobie. Čím bola táto etapa taká výnimočná?
"Myslím, že to bolo jedno z mojich najlepších období v Európe. Keď som sa rozhodol ísť tam, bolo to preto, že som chcel bojovať o tituly. Keď ste v Európe a nepôsobíte v jednom z najväčších klubov v danej krajine, vyhrať trofeje je veľmi náročné. Hľadal som klub, v ktorom by som mohol súťažiť a pokúsiť sa niečo vyhrať. Standard je veľký a historický klub v Belgicku. Rozhodnutie padlo po tom, čo som bol s reprezentáciou. Standard hľadal brankára a rozprával som sa s trénerom Ricardom Sa Pintom, ktorý je vynikajúcim človekom. Povedal mi: 'Budeš môj brankár. Si jednotka. Dôverujem ti.'"
"Bolo to veľmi dobré rozhodnutie. Od začiatku ste mohli vidieť, aký dôležitý klub to je, s fantastickými fanúšikmi, skvelým štadiónom a výborným zázemím. Mali sme veľmi silné obdobie. Boli sme na čele, takmer vyhrali ligu a skončili druhí. Postúpili sme do play-off o Ligu majstrov a hrali proti Ajaxu. Hrali sme aj v Európskej lige a doma porazili Sevillu. Opäť som si užíval súťaženie v Európe. Je to liga s veľkým potenciálom a talentovanými hráčmi, ktorých sleduje množstvo skautov. Hrať za veľký klub, akým je Standard, bola veľmi dobrá skúsenosť."
Nechceli ste zostať v Európe? Prečo ste sa napokon vrátili do Mexika?
"Do Európy som prišiel, keď som mal takmer 27 alebo 28 rokov. Vo Francúzsku som strávil tri roky, tri a pol roka v Španielsku a tri a pol v Belgicku. V tom čase som mal približne 34 rokov. Po toľkých rokoch cestovania po svete som dostal ponuku od klubu, ktorému som sa vždy sľúbil vrátiť: od Américy. Osobne to pre mňa bolo veľmi dôležité. Bola to ponuka, ktorú som nemohol odmietnuť, najmä od klubu, akým je América. Mal som aj iné možnosti, ako pokračovať v Európe, ale okolnosti a načasovanie vo mne vyvolali pocit, že nastal čas vrátiť sa do Mexika. Možno keby som bol mladší, rozhodol by som sa inak, pretože som tak tvrdo bojoval za odchod z Mexika, cestu do Európy, rast a skúsenosti z rôznych krajín. Už som však bol preč takmer deväť a pol roka. Nezdá sa vám to vždy tak dlho, ale bol to dlhý čas. Cítil som, že nastal správny moment vrátiť sa domov, a vrátil som sa s veľkou radosťou."
Mali ste ponuky aj od ďalších mexických klubov?
"Áno, ale odmietol som ich. Ak som sa mal vrátiť do Mexika, pre mňa to musela byť América."
Rady pre mladých mexických hráčov
Akú radu by ste na základe všetkých svojich skúseností dali mladému mexickému futbalistovi, ktorý chce odísť do Európy?
"Povedal by som mu, aby nasledoval svoje sny a bojoval za ich splnenie. Mal by naplno využiť všetko, čo má vo vlastných rukách, dokázať si svoje kvality a zistiť, kam až sa môže dostať. Mal by hľadať príležitosť urobiť ďalší krok a presadiť sa vo futbale. Zároveň by sa mal obklopiť ľuďmi, ktorí jeho kariére pridajú niečo pozitívne. Myslím, že je to nesmierne dôležité. Keď ste mladí a niečo ste už dosiahli, niekedy je ľahké nechať sa uniesť alebo si myslieť, že ste už na vrchole. V skutočnosti je však pred vami oveľa viac. V Mexiku niekedy žijeme v bubline. Nie je to nevyhnutne zlé – Mexiko má veľa veľmi dobrých vecí, ale existuje určitý limit. Ak chcú mexickí futbalisti rásť, niekedy musia z Mexika odísť. Nie je to jednoduché a nie každému sa to podarí, ale ak to hráč naozaj chce, mal by to skúsiť. Je dôležité zistiť, kam až sa môžete dostať, a čo najviac na sebe pracovať. Samozrejme, záleží na cieľoch každého hráča a na tom, ako veľmi to chce."
Javier Aguirre a Valencia
Javier Aguirre práve prišiel do Valencie. Pracovali ste spolu v mexickej reprezentácii. Prečo je Aguirre lodivodom, ktorého volajú, keď treba hasiť požiar? Čo má, že je v takých situáciách taký dobrý?
"Je to jednoducho typ situácie, v ktorej sa zvyčajne ocitne. Vo väčšine prípadov sa tímom, ku ktorým prichádza, príliš nedarí. Možno v 85 či 90 percentách prípadov treba niečo opraviť, hoci niekedy ide o plánovanejší projekt. Javier má však povahu, vďaka ktorej je v takých situáciách veľmi dobrý. Myslím, že jeho práca so skupinou je vynikajúca a z hráčov dostáva veľa. Robí z mužstiev konkurencieschopné. Vytvára skupiny, ktoré bojujú jeden za druhého a sú ochotné dať do toho všetko. Dôležité sú jeho povaha, skúsenosti a spôsob práce. Vie, kedy byť hráčom nablízku, kedy od nich vyžadovať viac a kedy na nich zatlačiť. Ľudí ako on je veľmi málo. Je mimoriadne priamy. Jeho štýl sa vám môže páčiť, ale aj nemusí, no veci vám povie do očí. A myslím, že to jeho tímom veľa prináša."
"Videli sme výsledky, ktoré dosiahol. S Malorkou sa dostal do finále Kráľovského pohára. S Osasunou sa kvalifikoval do Ligy majstrov. Dokázal, že vie zo skupiny dostať to najlepšie. Keď je okolo veľa pohybu a rieka je rozbúrená, on je človekom, ktorý vie viesť. Som presvedčený, že ak mu Valencia dá čas a trpezlivosť, môže tam mať kouča na mnoho rokov. Valencia je náročný klub a všetci to vedia, ale ak mu poskytnú pokoj a čas na prácu, myslím, že môže odviesť veľmi dobrú prácu."
Krátke otázky
Ktorý hráč vám spôsobil najväčšie problémy?
"Hral som proti množstvu skvelých hráčov. Myslím si však, že Lionel Messi bol naozaj náročný. Keď dostal loptu, otočil sa a pozrel na brankára, museli ste byť mimoriadne opatrní. Ronaldinho bol tiež veľmi dobrý. Neymar mal neuveriteľnú rýchlosť a intenzitu. Potom sú tu hráči ako Cristiano Ronaldo a Karim Benzema, ktorí sú smrtiaci. Niekedy si myslíte, že proti nim hráte dobre, ale ak na chvíľu vypnete, strelia dva góly. Pri takýchto hráčoch môže jedna malá chyba zmeniť celý zápas."
Kto bol vaším detským idolom? Ktorí brankári vás inšpirovali?
"Mal som ich viacero. Páčili sa mi Iker Casillas, Gianluigi Buffon, Edwin van der Sar, Dida a Oscar Córdoba. Keď som bol dieťa, sledoval som mnohých z týchto brankárov. Sledoval som aj Fabiena Bartheza. Páčil sa mi tento typ brankára. Ďalším bol José Luis Chilavert. Nebol úplne môj typ, ale veľmi som ho obdivoval."
Plánujete zostať pri futbale? Aké sú vaše plány? Ako bude vyzerať ďalšia kapitola života Guillerma Ochou?
"Áno, určite. Zostanem pri futbale. Mám niekoľko projektov. Pracujem ako ambasádor na rôznych projektoch vrátane aktivít spojených so španielskym, talianskym a francúzskym futbalom, ako aj projektov v Mexiku. Pracujem aj s FIFA. Prednášam a pracujem na futbalových kempoch a ďalších projektoch. Rozvíjam aj projekt so softvérom, ktorý spája rodičov, deti, ligy a rozhodcov. Cieľom je digitalizovať amatérsky futbal v Mexiku a Spojených štátoch a dať mladým hráčom príležitosť ukázať sa, zlepšovať sa a získať prístup k psychologickým nástrojom. Chceme im tiež umožniť študovať online bez toho, aby si museli všetko platiť sami, a prípadne im pomôcť získať štipendiá."
"Niekedy sa príliš sústreďujeme na profesionálny futbal, no na základnej úrovni je množstvo oblastí, v ktorých môžeme pomôcť. Nie z každého dieťaťa bude futbalista v najvyššej súťaži alebo účastník majstrovstiev sveta. Ak však dokážete jednému dieťaťu pomôcť nájsť si prácu, pokračovať vo vzdelávaní alebo jednoducho zostať mimo ulice, už to je úspech. Na to sa sústreďujem najmä v Latinskej Amerike, Spojených štátoch a Mexiku. Vo futbale budem pokračovať. Venujem sa aj práci v televízii. Naďalej budem pôsobiť ako ambasádor a hľadať spôsoby, ako zostať v kontakte s Américou a mexickou reprezentáciou. Pokiaľ ide o trénerskú kariéru, nevidím to tak. Nie je to niečo, o čom by som uvažoval."