Úraz v mladosti
Rodák z Montevidea si ako 13-ročný počas manipulácie s elektrickou pílou odťal pravé predlaktie, preto neskoršia prezývka El Divino Manco, teda "jednoruký boh". Samotný Castro sa k incidentu nikdy verejne nevyjadril, pozornosť pútal skôr tým, že svojou húževnatosťou dokázal pokračovať v kariére futbalistu.
Jeho domovom sa stal Nacional, jeden z najväčších klubov v krajine, s ktorým získal niekoľko národných titulov. Tamojšiu Primera División opanoval hneď päťkrát a logicky tak dostal priestor aj v drese národného tímu.
Symbol Uruguaja
Castro bol členom víťazného kádra, ktorý na letnej olympiáde v roku 1928 získal zlatú medailu. V tom čase bolo toto podujatie predchodcom majstrovstiev sveta a juhoamerická krajina udávala tempo čoraz rýchlejšie rozvíjajúcej sa loptovej hre. O dva roky neskôr sa výber La Celeste zúčastnil vôbec prvého svetového šampionátu ako hlavný favorit na celkové víťazstvo.
Pri všetkom podstatnom bol Castro. V skupinovom zápase proti Peru strelil premiérový gól svojej krajiny v histórii mundialu, ktorý sa ukázal ako víťazný. Ten najcennejší presný zásah si však nechal až na finále proti veľkým rivalom z Argentíny.
Zápas na Estadio Centenario smeroval k svojmu vyvrcholeniu a domáci v závere viedli 3:2. V 89. minúte si Castro nabehol na center z pravej strany a hlavičkou spečatil zisk titulu pre Uruguaj. Po triumfálnom víťazstve vypukli v Montevideu bujaré oslavy, hráči sa zmenili na národných hrdinov.
Spoločenský dopad
Jednoruký El Manco sa stal pre verejnosť symbolom odhodlania a sily. Úspech navyše prišiel v čase osláv storočnice uruguajskej ústavy (1830–1930), takže titul bol vnímaný ako symbol moderného, úspešného štátu.
Podľa uruguajského historika Franklina Moralesa sa Castro ani napriek hendikepu nikdy nedožadoval sympatií a na trávniku sa všetko snažil vynahradiť odhodlaním. Život v krajine sa však postupne zhoršoval, pretože už v roku 1929 zasiahla svet Veľká hospodárska kríza, ktorá postupne zasiahla aj Uruguaj.
O tri roky neskôr po víťaznom finále na MS nastal politický prevrat prezidenta Gabriela Terru. Triumf na mundiale 1930 tak bol jedným z posledných momentov veľkej národnej eufórie pred politickým napätím 30. rokov.
Večná sláva
Spomínaný šampionát bol jediný, na ktorom Castro hral. Keďže Uruguaj o štyri roky neskôr MS bojkotoval a El Divino Manco následne ukončil aktívnu kariéru, stal sa jeho status miestnej legendy ešte silnejším. Po odchode do dôchodku sa stal trénerom, prevzal milovaný Nacional a vyhral s ním niekoľko titulov.
Zomrel v roku 1960, v tom čase mal len 55 rokov. Príčina smrti ostáva aj po rokoch nejasná, keďže Castro bol vždy tak trochu záhadným človekom. A hoci po ňom nikto nikdy nepomenoval štadión a nepostavil mu sochu, v Uruguaji aj dodnes zostáva hrdinom, ktorý zabezpečil pre celú krajinu nehynúcu slávu.
