Zo Sparťana Slávistom
Plánička zasvätil celú svoju kariéru pražskej Slavii, s ktorou získal osem ligových titulov a zahral si aj vo finále Stredoeurópskeho pohára. V mladosti pôsobil v SK Bubeneč a zaujímavosťou je, že v roku 1923 prestúpil do pražského klubu za sumu 800 českých korún, z ktorej nevidel ani halier. Tomuto transferu však predchádzalo niekoľko dôležitých udalostí...
Plánička totiž odmalička fandil Sparte. Keď sa v roku 1916 zabával futbalom s kamarátmi, zastavil sa pri ňom istý pán Nenadál, činovník Slavie. Schopnosti vtedy dvanásťročného chlapca ho zaujali, a tak mu ponúkol možnosť pripojiť sa ku zošívaným, čo najskôr odmietol.
"Sľúbil mi, že budem hrať za žiacke družstvo, s ozajstnou koženou loptou a dostanem vlastné kopačky, o ktoré sa nebudem musieť s nikým deliť. To ma presvedčilo," spomínal po rokoch Plánička.
V Slavii ale dlho nevydržal, hoci sa v žiackom výbere pretransformoval z útočníka na brankára, čo sa pre jeho kariéru ukázalo ako mimoriadne podstatné. Ešte počas pôsobenia v Bubenči sa snažil dostať do Sparty, no tá ho odmietla - meral len 172 cm a na brankára vraj bol príliš malý. Napokon zakotvil v tíme úhlavného rivala a spojil s ním prakticky celý život.
(Vice)majster sveta
Plánička počas profesionálnej kariéry nevymenil slávistický dres za iný než reprezentačný. Práve v národnom tíme sa stal symbolom úspechu, v ktorom sa videlo celé Československo. V roku 1934 hostilo svetový šampionát Taliansko a spoločný výber Čechov a Slovákov rozhodne nepatril k najväčším favoritom.
Tento mundial bol unikátny v tom, že úradujúci majstri z Uruguaya odmietli pozvanie na protest proti "európskej urážke" o štyri roky skôr na ich domácom turnaji. Taliani si museli účasť dokonca vybojovať v kvalifikácii, od roku 1938 bol hostiteľ na záverečné podujatie priamo nasadený.
Čechoslováci sa mohli oprieť o istotu v podobe kapitána Pláničku. Cez Rumunsko, Švajčiarsko a Nemecko sa napokon prebojovali až do finále svetového šampionátu. V boji o najcennejšiu trofej ich čakalo domáce Taliansko.
Duel doteraz patrí medzi najkontroverznejšie v histórii MS. Československo ešte desať minút pred záverečným hvizdom viedlo zásluhou Antonína Puča a Plánička privádzal talianskych hráčov do zúfalstva. Squadru podporoval celý štadión v Ríme a fašistický vodca Benito Mussolini bol zjavne nervózny. Po vyrovnaní Orsiho ale rozhodol o triumfe Talianov v predĺžení Angelo Schiavio. Európska tlač písala o tom, že morálnym víťazom sa stalo práve Československo. Práve hlavný hrdina nášho príbehu sa stal najlepším brankárom turnaja.
Hráči sa doma stali doslova idolmi a fanúšikovia ich vítali tak, ako keby získali titul. "Prekvapilo nás to. Autobusom sme sa predierali cez dav ľudí, ktorý nám hádzal kytice a volal na slávu. Bol to neopakovateľný zážitok," spomínal Plánička.
Za každú cenu
Ak by si dnešní brankári pozreli vystúpenia Františka Pláničku, neveriacky by krútili hlavou. Rodák zo Žižkova urobil pre zabránenie gólu doslova všetko a neváhal obetovať vlastné zdravie. Otrasy mozgu, zlomenina kľúčnej kosti, to je len malý výpočet zranení, ktoré počas kariéry utrpel. O vybitých zuboch ani nehovoriac. Plánička jednoducho išiel cez bolesť, raz sa mu dokonca stalo, že ho z ihriska odniesli v bezvedomí. V osudový deň na MS 1938 však na svoje odhodlanie doplatil...
Labutia pieseň
Na šampionát 1938 už Československo cestovalo v pozícii jedného z favoritov. Ako sa Plánička neskôr vyjadril, už o rok predtým uvažoval o konci kariéry, ale keďže stále patril medzi opory, rozhodol sa opäť reprezentovať krajinu ako kapitán. Po výhre v úvodnom dueli nad Holandskom 3:0 sa národnému tímu do cesty postavila nebezpečná Brazília.
Zápas sa zapísal do histórie ako bitka o Bordeaux. Maďarský rozhodca Pál von Hertzka príliš nezvládol dianie na trávniku a diváci videli na oboch stranách veľké množstvo tvrdých a nešportových zákrokov. V tom čase išlo o prvé stretnutie histórie, ktoré ponúklo troch vylúčených hráčov v jednom dueli na MS.
Brazílčanov poslal do vedenia Leonidas, Nejedlý ale vyrovnal po premenenom pokutovom kope. Päť minút pred koncom riadneho hracieho času prišla osudová chvíľa - Plánička vybehol proti útočiacemu Perraciovi a po náraze pocítil v pravej ruke obrovskú bolesť. Keďže striedať nemohol, zvyšných 35 minút aj s predĺžením dochytal. Lekársky tím neskôr zdesene zistil, že brankár absolvoval duel so zlomeným lakťom.
Štvrťfinále sa po remíze 1:1 muselo opakovať. V odvete hranej o dva dni neskôr uspela Brazília 2:1, no Plánička už sledoval dianie so sadrou na ruke. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o jeho posledný súťažný zápas v kariére.
Nesmrteľný
Pláničku si vážili aj v zahraničí. V roku 1985 obdržal od UNESCO čestný diplom fair play. Doma ho v roku 2000 v rámci ankety o najlepšieho českého futbalistu storočia zaradili na štvrté miesto za Iva Viktora, Josefa Bicana a Josefa Masopusta.
Po konci kariéry síce zostal pracovať ako úradník, ale láska k futbalu ho nikdy neopustila. Pomáhal trénerom, bol zaangažovaný vo výbore Slavie a nastupoval na rôzne exhibície internacionálov. Posledný zápas odchytal ako 72-ročný.
Počas kariéry absolvoval celkovo 1 442 zápasov, z toho 1 044 bolo víťazných a priemerne inkasoval v každom stretnutí len 0,86 gólu. Keď v roku 1994 oslávil okrúhlych 90 rokov, s úsmevom povedal: "Chcel by som sa ešte dožiť toho, že Slavia vyhrá ligu, ale to by som musel žiť sto rokov."
Jeho prianie sa mu splnilo v roku 1996. Boli to veľké oslavy, pretože Slavia oslavovala sladký primát po dlhých 48 rokoch a Plánička pri tom nemohol chýbať. Symboliku jeho lásky k zošívaným podtrhol fakt, že o dva mesiace na to vydýchol naposledy...
