Povojnový stav
Šampionát v roku 1950 bol štvrtým v histórii, keďže v rokoch 1942 a 1946 sa nehralo z dôvodu druhej svetovej vojny. Svet sa po ozbrojenom konflikte zmenil a s ním aj futbal. FIFA sa rozhodla priviesť späť svoje "zlaté dieťa", no narazila na problém - značná časť Európy bola zničená a jednotlivé krajiny mali omnoho akútnejšie problémy než predháňať sa v tom, kto zorganizuje ďalší mundial.
Voľba tak napokon padla na Brazíliu, ktorá však mala jednu podmienku - turnaj sa uskutoční v roku 1950 a nie o rok skôr, ako bolo pôvodne zamýšľané. Následne sa však vyrojili nové komplikácie - mnoho futbalových zväzov po celom svete účasť odmietlo.
V Ázii to boli konkrétne Filipíny, Indonézia a Mjanmarsko, vtedy pod názvom Barma. Kvalifikácia tak automaticky pripadla Indii, ktorá sa ale napokon rozhodla do Brazílie taktiež necestovať. Rozhodnutie padlo len desať dní pred začiatkom turnaja.
Mýtus o bosých nohách
Dôvod? Jednak cestovné náklady (hoci FIFA súhlasila, že väčšinu z nich uhradí), nedostatok času na prípravu, problémy so zložením kádra a sústredenie sa na letnú olympiádu. Dlhé roky sa tradovalo, že skutočným problémom bol fakt, že FIFA nedovoľovala hrať zápasy naboso. India bola dovtedy známa tým, že jej hráči kopačky nemali. Teda, nie všetci. V dueli s Francúzskom na OH 1948 mali futbalovú obuv "až" dvaja futbalisti z tejto krajiny.
Niektoré zdroje doteraz tvrdia, že futbalová federácia zakázala hrať bez obuvi už po spomínanej olympiáde, ale nebolo to tak.
"Predpisy FIFA týkajúce sa výstroja boli zavedené v roku 1953. Predtým sa nikdy nehovorilo o tom, že je nutné nosiť kopačky. Ak sa pozriete na olympijské hry v Helsinkách v roku 1952, väčšina Indov kopačky nenosila. Argument, že FIFA neumožnila Indii hrať na majstrovstvách sveta, je teda neopodstatnený," povedal indický futbalový novinár Jaydeep Basu pre VICE Asia.
Osudová chyba?
V tom čase ešte majstrovstvá sveta nedosiahli status najväčšej športovej udalosti na planéte. Olympijské hry boli z týchto dvoch podujatí veľkolepejšie a indická vláda prirodzene usúdila, že účasť na tomto sviatku bude prestížnejšia.
Historik Gautam Roy na adresu neúčasti Indie povedal: "To bola pravdepodobne najväčšia chyba, najnešťastnejšia vec, ktorá sa mohla indickému futbalu stať." Kde sa však zrodil mýtus o bosých nohách? Možno vo vyhlásení vtedajšieho kapitána Talimerena Aoa pre britské médiá, keď sa vyjadril, že oni hrajú futbal, zatiaľ čo Briti "kopačkový futbal" (bootball).
Indii nevyšla ani stávka na olympiádu 1952 v Helsinkách, kde sa hral vyraďovací formát a už v prvom kole takticky a technicky nezvládla duel s favorizovanou Juhosláviou. Výsledok? Prehra 1:10.
O štyri roky neskôr v Austrálii však prišiel najväčší úspech indického futbalu a štvrté miesto. Svetový šampionát sa ale pre krajinu stal akýmsi zakliatym snom, ktorý sa nedarí zrealizovať ani v 21. storočí.
