Už ste predtým spomínali, že ste kariéru začínali ako krídelník alebo útočník. Pomohlo vám to neskôr na ľavom bekovi pri súbojoch s elitnými útočníkmi?
"Určite áno. Myslím, že je naozaj dôležité, aby si hráči vyskúšali rôzne posty. Nikdy neviete, kde nakoniec v kariére skončíte. Pre mňa to znamenalo, že som lepšie rozumel hre a najmä svojim súperom. Vedel som, aké vlastnosti som využíval ako krídelník. Keď som čelil podobným hráčom, bolo mi jasné, na čo si dať pozor a ako sa brániť. Bola to skvelá škola a pomáhalo mi to počas celej kariéry."
Je to niečo, na čo kladiete dôraz aj ako tréner? Chcete, aby hráči skúšali rôzne pozície?
"Stopercentne. Hráči musia byť schopní hrať na viacerých postoch. Stopér môže vystúpiť do stredu, stredopoliari musia zvládnuť aj defenzívu. Krídelníci sa sťahujú do stredu alebo hrajú cez nohu... Tých možností je veľa. Moderný futbal má množstvo rôznych aspektov, preto hráčom pomáha v rozvoji, keď im umožníte vyskúšať si rôzne pozície.
Cristiano Ronaldo o vás raz povedal, že ste boli jeho najťažší súper. Čo to pre vás znamená?
"Znamená to, že som si svoju prácu nerobil úplne zle. Ale brániť hráča ako Cristiano nikdy nebolo len o mne. Ľudia to vnímajú ako súboj jeden na jedného, ale potreboval som okolo seba spoluhráčov. Stredopoliari museli zaisťovať, krídelníci pomáhať a stopér kryť priestor za mnou. Možno som dostal uznanie, ale vždy to bola tímová práca. Zastaviť takého hráča sám je takmer nemožné."
Vyžadovali zápasy proti Ronaldovi špeciálnu prípravu?
"Na každý sa treba pripraviť, ale proti špičkovým hráčom musíte naozaj poznať silné stránky svoje, spoluhráčov aj súpera. Idete do zápasu s tým, že viete, čo chce Cristiano robiť a snažíte sa mu to znemožniť. Toto pochopenie musel mať celý tím."
Ako dôležité bolo učiť sa od skúsených obrancov, akými boli Tony Adams a Martin Keown, vedľa ktorých ste hrali na začiatku kariéry v Arsenale?
"Mali na mňa obrovský vplyv, po futbalovej aj ľudskej stránke. Naučil som sa od nich, čo znamená byť lídrom, ako vnímať taktiku a čo je silná tímová kultúra. Futbalom žili. Dnes, keď trénujem, čerpám z týchto skúseností a snažím sa viesť svoje mužstvá podľa toho, čo som sa od nich naučil."
Tony Adams je ikonou Arsenalu, za klub odohral viac ako 500 zápasov. Bolo pre vás príjemné vyrastať vedľa takej osobnosti?
"Vždy som k nemu vzhliadal. Vo futbale aj v živote ma formovalo detstvo vo východnom Londýne. Nebolo úplne zlé, ale ani jednoduché. Musel som byť tvrdý. Tvrdý som musel byť aj na ihrisku, kde som od 16 rokov hrával proti dospelým. To, že som mohol vyrastať medzi lídrami ako bol Tony, mi dalo výhodu. Okrem iného som sa naučil prijímať kritiku a chcel som sa stále zlepšovať.
Spomenuli ste detstvo. Ako veľmi ovplyvnilo vašu kariéru a to, akým futbalistom ste sa stal?
"Obrovsky. Nemali sme veľa trávnatých ihrísk, hrávali sme v klietkach. Bol to tvrdý futbal. Hrával som proti väčším, silnejším chalanom, lopta nikdy nešla von, využívali sme steny. Fyzickú stránku, zručnosti aj čítanie hry som sa tam naučil veľmi rýchlo. To prostredie jednoducho muselo ovplyvniť, ako som potom hral na ihrisku."
Bol niekto, na koho vaša príprava z futbalových klietok nestačila? Kto bol vaším najmenej obľúbeným súperom?
"Bolo veľa hráčov, ktorí mi robili veľké problémy. Aaron Lennon, alebo napríklad Nathan Dyer v Swansea. Všeobecne som nerád bránil hráčov, ktorí mohli ísť dovnútra, von, nabiehať za obranu. Proti Ronaldovi alebo Messimu bol vždy nejaký tímový plán. Proti iným to niekedy bolo len: 'Ashley, postaráš sa o neho.' A niekedy ma to zaskočilo. Preto bolo veľa súperov, s ktorými som mal problémy."
Bola tímová práca hlavným dôvodom, prečo Chelsea vyhrala Ligu majstrov v roku 2012, aj keď na papieri vyzerala slabšie ako v predchádzajúcich rokoch?
"Myslím, že áno. Boli sme starší, skúsenejší a poučili sa z predchádzajúcich prehier – najmä z finále v Moskve 2008. Mnohí z nás cítili, že je to možno posledná šanca. Na papieri sme neboli najsilnejší, ale mali sme charaktery, ktoré vedeli bojovať, prispôsobiť sa a dať do toho všetko. Vedeli sme, že sa na seba môžeme spoľahnúť."
Čo cítite ako obranca, keď váš brankár chytí kľúčovú penaltu, ako Petr Čech proti Arjenovi Robbenovi?
"Je to obrovská úľava a emócia. Ako obranca si z brankára robíte žarty a hovoríte mu, že od toho tam je, ale pravda je, že bez Petra by náš sen skončil oveľa skôr. Ten zákrok nám dal vieru, šancu prežiť a hlavne možnosť vyhrať. Navyše nám dodal sebavedomie do penaltového rozstrelu, pretože sme vedeli, koho máme za chrbtom."
V rozstrele ste išli kopať a premenili ste. Vedeli ste hneď, že to vezmete na seba?
"Na penalty som sa hlásil vždy. Niektoré som premenil, iné nie. Vždy som mal dosť sebavedomia na to, aby som sa pokúsil tímu pomôcť, keď to bolo potrebné. Vedel som, že môžem byť hrdina aj antihrdina, ale to k tomu patrí."
Keď sa obzriete späť, bol mnichovský večer najšťastnejším momentom vašej kariéry?
"Musí to byť jeden z nich. Ten večer som podal asi jeden z najlepších výkonov v drese Chelsea. Myslím, že spolu s ostatnými obrancami a Petrom sme sa naozaj predviedli. Vyhrať Ligu majstrov prvýkrát v histórii klubu, navyše na štadióne Bayernu, to sa ťažko opisuje. Bolo to výnimočné."