Od vášho ukončenia kariéry uplynulo sedem rokov. Čomu sa Gábor Király v súčasnosti venuje?
"Pred 23 rokmi som začal budovať športové centrum a každý rok ho rozvíjame. Dnes máme sedem futbalových ihrísk, štvorhviezdičkový hotel, konferenčné miestnosti a rehabilitačné centrum s 12 lekármi. Máme vlastný športový klub so 400 deťmi a v areáli pracuje 70 ľudí. Som prezidentom aj majiteľom, takže mám na starosti stratégiu, štruktúru, jednoducho všetko. Náš prvý tím postúpil prvýkrát v histórii do tretej ligy, čo je najvyššia úroveň, ktorú sme chceli dosiahnuť. To bol náš sen. Máme aj mládežnícke výbery od škôlkarov, päťročných detí až po dospelých. Je to rodinné tréningové centrum, ktoré každoročne rozvíjame."
Kariéru ste ukončili vo veku 43 rokov, čo je na futbalistu výnimočný vek...
"Začínal som v 17 rokoch prvým profesionálnym zápasom a skončil v 43. Počas 26 rokov som odohral 882 profesionálnych zápasov. Veľa akcie, gólov, pozitívnych aj negatívnych zážitkov, ale som jednoducho šťastný, že som mohol byť súčasťou futbalového sveta. Každý rok, každý klub bol skvelou skúsenosťou a všetko som si užíval. Keď som začínal, mojím snom bolo, že keď skončím, chcem mať pocit, že som zo seba aj zo svojich vedomostí dostal maximum. Podarilo sa mi to, pretože vo futbale už pre mňa nič nezostalo. Robil som chyby, predviedol som skvelé zákroky, s národným tímom som sa dostal na ME 2016, chytal som v Bundeslige aj Premier League. Všetko, čo som chcel, som zažil a skúsenosti využívam do budúcnosti, aby som ukázal ľuďom, kam sa môžu dostať."
Musíme sa opýtať na vec, ktorá je s vami najviac spájaná – tepláky. Je pravda, že ste ich začali nosiť náhodou, pretože niekto v klube zabudol oprať vaše šortky?
"Nielen moje, ale všetkých! Práčka nefungovala, takže neboli opraté. Na druhý deň bol zápas najvyššej ligy v Maďarsku, a musel som nastúpiť v sivých teplákoch – vyhrali sme. V tom čase sme boli v zostupovom pásme a uspeli sme. Po tom dueli už bolo všetko opäť čisté, takže som sa vrátil k čiernym šortkám. Ale pamätal som si, že v sivých teplákoch sme vyhrali, tak som si ich obliekol znova – a opäť sme zvíťazili. Posunuli sme sa do stredu tabuľky, okolo ôsmeho alebo desiateho miesta. Povedal som si, že tieto sivé tepláky nosia šťastie, a odvtedy ich nosím stále. To je celý príbeh."
Stalo sa niekedy, že vám tréner alebo rozhodca prikázal, že musíte nosiť klasické šortky, alebo to nikto neriešil?
"Niektorí sa o to pokúsili. Klub ma podpísal a potom povedali: 'Gábor, nechceme tie sivé tepláky.' A ja som povedal: 'Podpísali ste ma, vzali ste ma s dlhými teplákmi a musím chytať v dlhých teplákoch.' Samozrejme, boli aj vtipy, ale trénoval som v nich každý deň, takže to nebolo nič iné. Používal som ich aj na tréningoch."
Keď sa nejaká výstroj stane vašou značkou, ako u vás tepláky alebo u Petra Čecha prilba, beriete to s nadhľadom, alebo vás po rokoch otázky už otravujú?
"Je to veľmi zaujímavá otázka. Vždy som ich používal len pre prácu. Hral som 26 rokov profesionálne, z toho 23 v sivých teplákoch. Ale ľudia sa ma pýtali: 'Môžem dostať sivé tepláky na Vianoce?' Povedal som áno a každý rok ich chcelo viac a viac ľudí, len ako suvenír. Neskôr som si povedal, že možno by sme po kariére mohli vybudovať značku, keďže o to bol záujem. Aj dnes vyrábame sivé tepláky a ľudia si ich u nás objednávajú. Je to zábava, dobrý príbeh. Počas kariéry však pre mňa boli sivé tepláky to isté ako kopačky, rukavice či lopta. Používal som ich pre prácu, nie na efekt."
Hrávali ste viac ako dve desaťročia. Ako sa podľa vás brankársky post vyvíjal od vašich najlepších rokov po dnešnú špičku?
"Vyvíja sa neustále. Každý rok sú brankári rýchlejší, silnejší, dynamickejší. Ale pri góloch vždy rozhoduje to isté: či chytíte loptu alebo nie, či ste v správnej pozícii alebo nie. Veľa sa zmenilo, no mám pocit, že dnes sa už nekladie dôraz na správne postavenie a pohyb. Sústredia sa na veľké zákroky pre kamery. Analýza je dnes oveľa detailnejšia, no nie vždy ide o správny spôsob, a to mi v modernom futbale chýba. Vidíte brankárov, ako sa vrhajú za bránkovú čiaru alebo dozadu, namiesto toho, aby išli dopredu a útočili na loptu."
Tradícia sa vždy vráti
Poďme k vašej kariére. Zaujal ste fanúšikov v bundesligovej Herthe. Karl-Heinz Rummenigge raz v televízii povedal, že ste boli na čiare lepší ako Oliver Kahn, a odohrali ste skvelý zápas na San Sire proti AC Miláno v premiérovej sezóne Herthy v Lige majstrov. Ako spomínate na tie prelomové roky v Berlíne?
"Bola to skvelá skúsenosť, ale bol som veľmi mladý, 22 alebo 23-ročný, bez veľkých skúseností. Veľa som sa naučil a všetko išlo veľmi rýchlo. Hral som v maďarskej lige, potom zrazu v Bundeslige. V prvom roku sme sa zachránili, v druhom sme skončili tretí a postúpili do Ligy majstrov. Na začiatku tretieho roka som už hral proti veľkým hviezdam – Bergkamp, Del Piero, Rivaldo... To všetko za tri roky, bolo to veľmi rýchle! Chýbajú mi tie časy, pretože som mohol hrať proti veľkým hviezdam, osobnostiam, ktoré dnes vo futbale už tak často nevidíte. Bola to skvelá skúsenosť a zakomponoval som si ju do mentality, aby som mohol robiť ďalšie kroky."
Čo hovoríte na súčasnú situáciu Herthy, ktorá zostúpila do 2. Bundesligy? Nezdá sa vám zvláštne, že taký veľký klub z hlavného mesta nie je v najvyššej súťaži?
"Hertha je stále číslo jeden v Berlíne, nezáleží na tom, v ktorej lige hrá. Viem, že Union je momentálne v prvej lige, ale Hertha je väčší klub s veľkou históriou a musí sa vrátiť späť. Mnoho tradičných klubov hralo druhú, tretiu, dokonca štvrtú ligu. Ale tradícia sa vždy vráti. To je najdôležitejšie. Malé kluby niekedy postúpia a pár rokov sa držia hore, ale vždy padnú dole. Tradícia zostáva."
V roku 2001 sa objavili správy, že o vás mal záujem Arsenal a Hertha vás ocenila na 7,5 milióna eur. Ako blízko bol tento prestup?
"Kluby o prestupe rokovali, ale netušil som, o čom sa rozprávajú. Mal som veľa možností. Hovoril som s Kevinom Keeganom, keď bol v Manchestri City, s Baresim o AC Miláno, s Trapattonim o Fiorentine a Gianluca Vialli bol vtedy trénerom Chelsea. Hrali sme Ligu majstrov a Hertha bola medzi najlepšími 16 klubmi. Bol na nás prirodzene zameraný záujem. V Berlíne som sa však vždy cítil dobre. Bola to dobrá príležitosť, napokon sa kluby na prestupe nedohodli."
Palace je stavaný na dlhodobý úspech
Nakoniec ste zamierili do Crystal Palace, kde vás poznajú najmä medzinárodní a anglickí fanúšikovia. Vytvorili ste partnerstvo aj rivalitu s Julianom Speronim. Obaja ste sa stali legendami Palace. Aký máte s ním vzťah?
"Julian je skvelý človek a výborný brankár. Do Crystal Palace sme prišli spolu. Po troch rokoch som odišiel, Julian v klube zostal asi 15 rokov. Stále sme v kontakte, rovnako ako s ľuďmi z mnohých mojich klubov. Vždy, keď som hral za nejaký klub, dal som do toho všetko – prácu, silu, čas... Rád spomínam na dobré časy a udržiavam kontakty s ľuďmi z tých čias. Je to jednoducho dobrý pocit."
Z pohľadu brankára je lepšie mať jasnú pozíciu jednotky, alebo je lepšia situácia, akú ste mali so Speronim, keď ste sa navzájom motivovali a bojovali o miesto v zostave?
"Závisí to od človeka. Nikdy som v klube neriešil, kto je jednotka, dvojka, trojka či štvorka. Ste brankári, brankárska komunita. Jasné, v bráne stojí len jeden, ale traja celý týždeň pracujú pre úspech klubu. To je dôležité. Nie vy ste dôležitý, ale klub. Môžete podať dobrý výkon a rozhodnúť niektoré zápasy, ale klub a tradícia sú na prvom mieste. Hráči a tréneri prichádzajú a odchádzajú, no tradícia klubu a fanúšikovia zostávajú. Musíte pochopiť, že hráte za každý klub, pretože každý má svoju históriu. Taký bol vždy môj prístup. Aj keď som bol v Leverkusene len pol roka, dal som do toho 100 percent, pretože inak pracovať neviem. Za každý klub musíte hrať srdcom – a to som robil."
Palace, za ktorý ste hrali, nebol príliš veľkou značkou. Pod vedením Olivera Glasnera získal tri trofeje za dva roky. Ako vnímate tento úspech a predstavovali ste si niekedy takéto sezóny?
"Za úspech tohto klubu môže pán Steve Parish. Urobil z klubu veľký, pretože má skvelú stratégiu a štruktúru a buduje ho na dlhé roky. S budovaním Crystal Palace začal okolo roku 2010 a je neuveriteľné, kam sa dostali. Vyhrali Konferenčnú ligu aj FA Cup, je to úžasné. Poznám niektorých ľudí, ktorí v klube stále pracujú, niektorí sú tam už 20 či 30 rokov a sú hrdí na to, že idú krok za krokom dopredu. Hodnoty zostávajú silné a to je dôležité. Nezáleží na tom, v akej lige Palace hral, identita je veľmi dôležitá. Stále som fanúšikom Crystal Palace, som súčasťou toho klubu, rovnako ako som súčasťou Herthy či 1860 Mníchov, pretože mám s nimi spojenie. Po kariére som občas pracoval pre Palace vo VIP priestoroch s ich hosťami, ako mnohí bývalí hráči. To pomáha zostať v kontakte s klubmi aj po kariére."
Dean Henderson sa stal neohrozenou jednotkou Palace. Ako ho hodnotíte po jeho pôsobení v United?
"Je to skvelý človek a výborný brankár a jeho výkony boli veľmi dôležité. V ťažkých situáciách bol vždy pripravený, chytil penalty aj množstvo striel. Je momentálne najlepším brankárom Crystal Palace, o tom niet pochýb."
Pochopiť prácu
V roku 2016 ste išli s Maďarskom na EURO a stali sa najstarším hráčom turnaja. Hoci tento rekord neskôr prekonal Pepe, stále ste najstarším brankárom, ktorý na Eure nastúpil. Čo pre vás znamenalo reprezentovať krajinu v 40 rokoch na takej veľkej scéne?
"Každá futbalová kariéra má vzostupy aj pády a je dôležité sa z toho poučiť. Keď som mal 30, mnohí hovorili, že Gábor je už starý a mal by skončiť. Povedal som nie, chcem hrať, užívať si futbal. A začal som znova a znova budovať svoju výkonnosť. V 40-tke som bol v národnom tíme s hráčmi okolo 20 rokov, to je veľký rozdiel. Postúpili sme cez baráž proti Nórsku a bol som veľmi šťastný. Jednoducho som si to užíval. Bral som to ako prácu, nie ako veľkú šou. Ukončiť reprezentačnú kariéru na majstrovstvách Európy bol skvelý pocit. Bol som veľmi šťastný."
Maďarsko má teraz talentovanú generáciu okolo hráčov ako Szoboszlai či Kerkez. Ako vnímate súčasný národný tím a prácu Marca Rossiho?
"Marco Rossi je pre Maďarsko správnym trénerom, pretože to tu dobre pozná. Vyhral maďarský titul s Honvédom, vie, ako rozmýšľajú Maďari aj maďarskí hráči. Je to skvelý človek pre národný tím. Máme v mužstve výborných mladých hráčov, potrebujú čas na chyby a musia sa učiť. Maďarský futbalový zväz a jeho prezident pán Csányi dali Rossimu možnosť rozvíjať maďarský futbal, a to je dlhodobá práca. Ak pracujete dlhodobo, budete úspešní."
Čo robí Dominika Szoboszlaia takým výnimočným, a prečo je motorom Liverpoolu aj Maďarska?
"Pre mňa je najdôležitejšie, že chce pracovať pre futbal. Nechce byť len šoumenom, chce pracovať a vie, že ak pracujete, budete úspešní. Je jedno, či hráte pravého obrancu alebo stredopoliara, dôležité je robiť si svoju prácu. On to chápe, a preto je taký úspešný."
Maďarsko má teraz dvoch veľkých talentov v TOP kluboch – Pécsiho v Liverpoole a Yaakobishviliho v Barcelone. Ako ich hodnotíte a môže medzi nimi vzniknúť súboj o post maďarskej jednotky?
"Vždy sme mali mladých talentovaných brankárov, ale dôležité je udržať sa na najvyššej úrovni. Bol som 18 rokov v Anglicku a Bundeslige, od 21 do 39 rokov, na najvyššej úrovni. Každý hráč na tejto úrovni je v niečom talentovaný, ale každý rok musíte bojovať. Musíte ukázať, že ste lepší, rok čo rok. Počas kariéry som sa snažil ľuďom ukázať, že som lepší brankár počas 26 rokov. Niekedy sa mi to nepodarilo, a to nie je problém, ale musíte sa o to snažiť. Títo mladí brankári majú dobrú príležitosť, no musia pracovať a stále sa posúvať na najvyššiu úroveň. Dúfam, že budú pre našu reprezentáciu prínosom."