Arsène Wenger vás v roku 1999 priviedol do Európy. Keď ste dorazili do Arsenalu, tušili ste, ako tento prestup dopadne?
"Vôbec nie. Keď sa po čase obzriete späť, vidíte, ako sa vaša futbalová kariéra vyvíja, ale v danom momente je všetko neisté. Bol som prvým Brazílčanom, ktorý podpísal zmluvu s Arsenalom. Arsène Wenger mi zakaždým rozpráva: 'Sylvinho, išiel som do Brazílie sledovať iného hráča, ľavého obrancu, a proti jeho tímu si hral ty. Páčilo sa mi, ako si hral.' O dva mesiace neskôr som podpísal zmluvu s Arsenalom. Bolo to veľkolepé. Klub aj jeho majitelia sa zmenili, ale Arsenal je stále súčasťou môjho života. Má za sebou krásnu históriu, miloval som to tam. Bola to moja prvá skúsenosť v Európe a dopadla veľmi dobre."
Čo pre vás znamenalo byť prvým Brazílčanom v Arsenale?
"Keď máte 24 rokov, nepremýšľate o tom, že otvárate dvere ďalším hráčom. Myslíte len na to, aby ste všetko na ihrisku robili dobre, a na radosť z futbalu. Po mne prišli Edu Gaspar, Gilberto Silva a mnohí ďalší. S Eduom sme sa stali blízkymi priateľmi. Nevedel vtedy po anglicky, vždy som mu pomohol s jednou vecou a on mne zase s inou. Teraz sme starší, ale zo spomienok, ktoré sme po sebe zanechali, mám veľkú radosť."
O Wengerovi hovoríte vrúcne. Bol pre vás pomyselným futbalovým otcom, ktorý vás formoval ako človeka aj hráča?
"Arsène je veľmi inteligentný, vzdelaný a predovšetkým veľmi dobrý človek. Naozaj mi pomohol. Hovoril mi: 'Budem ťa opravovať v defenzíve. Si Brazílčan, hráš veľmi dobre, ale musíš sa prispôsobiť.' A ja som sa učil. Nebolo to jednoduché. V Brazílii som hrával tri roky, získal som tam titul a za brazílsku reprezentáciu som nastúpil na dva zápasy. Potom som prišiel do Arsenalu a musel som sa začať adaptovať. Pre mladého hráča je to náročné. Premier League má úplne iné tempo a v defenzíve môžete po jedinom okamihu nepozornosti inkasovať gól. Chcel som hrať, ale keď niekam prídete, musíte si na šancu počkať. Zo strany Wengera aj celého klubu to bolo veľmi múdre. Futbalu rozumel a mal zmysel pre detail. Vedel, kedy ma zapojiť, čo mám robiť a čo odo mňa v danom momente chce."
Hrali ste s Thierrym Henrym, Patrickom Vieirom alebo Dennisom Bergkampom. V čom bol vtedajší Arsenal taký silný?
"V tom čase boli najlepšími tímami v Anglicku Arsenal a Manchester United. Počas dvoch rokov, ktoré som tam strávil, boli oba kluby veľmi silné po technickej, fyzickej aj taktickej stránke. Štruktúra oboch klubov bola neuveriteľná. Na jednej strane stál sir Alex Ferguson a na druhej Arsène Wenger. Arsenal bol defenzívne veľmi kvalitným tímom, fyzicky silným a odvážnym. V strede poľa mal veľmi pevnú štruktúru a niekoľko najlepších hráčov na svete. Je neuveriteľné, že som v ňom hrával s Henrym, ktorý prežíval nádherné obdobie kariéry. A Dennis Bergkamp? Aký to bol futbalista! Hrať s ním bolo skvelé, ale trénovať s ním bolo ešte lepšie. A bolo tam množstvo ďalších: Vieira, Marc Overmars, Emmanuel Petit a mnohí iní."
Henry sa presadil ako televízny expert a komentátor. Naznačovalo už vtedy niečo, že sa mu v tejto oblasti bude dariť?
"Henry bol okrem skvelého hráča vždy aj veľmi inteligentným človekom. Svojmu odboru rozumie, dokáže nadviazať kontakt s ľuďmi a vie s nimi komunikovať. Neprekvapuje ma, že sa mu v televízii darí. Je to očarujúci človek."
Po Arsenale ste prestúpili do Celty, v lige ste skončili štvrtí a zahrali si Ligu majstrov. Ako spomínate na pôsobenie vo Vigu?
"Bolo to pre mňa správne miesto v správnom čase, Celta vtedy prežívala dobré obdobie. Mali sme štyroch alebo piatich Brazílčanov a štyroch či piatich Argentínčanov, bol to skvelý tím. V Lige majstrov sme hrali proti Ajaxu aj AC Miláno, v osemfinále sme potom čelili Arsenalu. Bola to skvelá skúsenosť a úžasný zážitok. V Španielsku som strávil celkovo osem rokov, tri v Celte a päť v Barcelone. Je to zábavná a krásna liga. Je menej fyzická, hoci sa to v posledných rokoch mení, zato je veľmi technická. Tento typ futbalu som si užíval."
V roku 2004 ste prišli do Barcelony, v ktorej pôsobili Ronaldinho, Xavi, Eto'o, Deco či Puyol. Aké to s nimi bolo v kabíne?
"Boli to dve strany jednej mince. Na jednej strane bola štruktúra klubu – prezident, vedenie, tréner Rijkaard a jeho realizačný štáb. Posolstvo vedenia bolo veľmi jasné: Ste tu, pretože chceme dosiahnuť niečo veľké a vyhrávať tituly. Tvrdá práca a profesionalita, taká bola mentalita. A potom tu bola rodinná atmosféra v kabíne. Všetci sa rešpektovali a mali spolu veľmi dobré vzťahy, no zároveň sme boli profesionáli. Prišli ste, pracovali a odišli. Myslím, že toto som sa po viac ako 15 rokoch vo futbale ako tréner naučil: Môže uplynúť mnoho rokov, ale rovnaké princípy platia stále. Ak chcete ako tím dosiahnuť niečo dôležité, všetci musia rozumieť rovnakému cieľu. Prvé dva roky v Barcelone boli pre mňa mimoriadne úspešné. Vyhrali sme La Ligu a potom aj Ligu majstrov v Paríži v sezóne 2005/06 vo finále proti Arsenalu. Samozrejme, nebolo to len o tom, že sme mali Ronaldinha, Xaviho, Eto'a, Deca, Puyola alebo ktorékoľvek z týchto mien. Za tímom stála myšlienka: Pracujte 90 minút v každom zápase aj na každom tréningu. Táto mentalita z nás urobila silný celok."
Bol Ronaldinho na tréningu rovnako pôsobivý ako v zápasoch?
"Neuveriteľné bolo, s akou ľahkosťou všetko robil. Na tréningu zvládal úplne všetko, potom tieto veci preniesol do zápasov a fungovali. Mal som veľké šťastie, že som s ním nielen hrával, ale bol som mu aj na ihrisku nablízku. Spomínam si na jednu konkrétnu situáciu. Požiadal ma, aby som mu dával loptu rýchlejšie, pretože krajný obranca naňho vyvíjal naozaj veľký tlak. Pri inom hráčovi by som sa možno pred prihrávkou lopty dvakrát dotkol, ale Ronaldinhovi ste ju museli dať rýchlo. Môže to znieť ako maličkosť, ale práve takéto momenty robia medzi hráčmi rozdiel. Keď mu dáte loptu o sekundu skôr, môže sa otočiť, vyviesť súpera z rovnováhy a vytvoriť niečo veľkolepé."
Zažili ste prvé mesiace Pepa Guardiolu v úlohe trénera Barcelony. Čo vás na ňom prekvapilo?
"Bol hráčom s veľkými skúsenosťami, hoci ako kouč bol stále veľmi mladý. S Barcelonou B si už počínal veľmi dobre. Keď prišiel k prvému mužstvu, najviac na mňa zapôsobilo, že mal o všetkom jasnú predstavu. Vyhrávali sme takmer každé stretnutie. Barcelona už bola veľmi dobrým tímom, ale stala sa ešte lepšou. Pep sa potom stal jedným z najlepších trénerov. Je na vrchole."
Kedy ste si uvedomili, že ste v Barcelone súčasťou niečoho skutočne výnimočného?
"Pre mňa to bolo na Bernabéu, keď Messi začal hrať falošnú deviatku. Pracovali sme na tom na tréningu dva alebo tri dni pred výkopom. Išlo o niekoľko konkrétnych detailov, ktoré sa týkali dvoch či troch hráčov, ktorí mali v daný deň nastúpiť, nie celého kádra. Vyrazili sme na jeden z najnáročnejších a najikonickejších štadiónov na svete a fungovalo to. Veľa záležalo na človeku, ktorý mal všetko na starosti, na jeho schopnosti komunikovať myšlienku a preniesť ju na ihrisko. A Pep bol o všetkom úplne presvedčený. V ten deň do seba všetko zapadlo. Bol to jeden z tých zápasov, keď fungovalo absolútne všetko."