Tomáš, z gólu ste sa tešili takmer po dvoch rokoch. Aké to boli pocity?
"Pocity boli, samozrejme, super. Je to už dlhý čas. Veľmi dlho som nemohol hrať hokej, takže som rád, že to prišlo a verím, že to pôjde podobne aj ďalej. Ten gól som už určite potreboval a tímový pokladník Radek Deyl si ma už aj doberal, že keď konečne skórujem, tak mi pripraví nejakú zľavu."
Spomínate si na svoj donedávna posledný zásah v drese Slovana proti Liptovskému Mikulášu?
"Ja som si myslel, že to bolo ešte dávnejšie, ale už mi bolo povedané aj po stretnutí, že to bolo necelé dva roky dozadu. Na ten zásah v drese Slovana si už poriadne nespomínam."
Ako by ste zhrnuli posledné dva roky?
"Skončil som v Slovane a prišiel som do Košíc, kde som však pred sezónou 2023/24 ani poriadne neodohral letnú prípravu, pretože v druhom prípravnom zápase som musel prestať, mal som pauzu mesiac a pol. Ligu som začal normálne, lenže po dvoch týždňoch som skončil a bol som zranený do konca sezóny pre dve operácie bedier. Dohodli sme sa však, že v Košiciach zostanem aj na ďalšiu sezónu, no nastal ďalší problém. V auguste som sa po pár tréningoch zrazil so spoluhráčom, z čoho bol natrhnutý väz v kolene, čiže som vypadol na ďalšie tri mesiace. Nemal som dokopy nič natrénované a po jednom zranení prišlo druhé, takže teraz všetko dobieham. Verím však, že to zvládnem a do konca sezóny toho odohrám čo najviac."
Ako ste toto obdobie zvládali po psychickej stránke?
"Nebolo to ideálne. Po prvom zranení prišlo druhé, čiže ďalšie komplikácie. Keď som sa zrazil so spoluhráčom, tak som najskôr nevedel, čo sa deje. Bedrá, našťastie, vydržali, postupne som si uvedomil, že ide o koleno a je to tiež na dlhší čas. Stávajú sa však aj horšie veci. Sú športovci, ktorí majú vážnejšie zranenia. Niekto mohol začať trénovať až po dvoch rokoch. Sú aj prípady, keď museli skončiť úplne. Povedal som si, že tie tri mesiace vydržím. Zahryznem sa a pôjdem ďalej."
Aj vzhľadom na zranenia vám Košice predĺžili zmluvu. Dá sa povedať, že vám bol klub nápomocný?
"Áno, veľmi si to vážim, pretože na Slovensku je dosť ťažké, keď sa hráč zraní na dlhšie. Väčšinou to kluby riešia dosť rázne. Košiciam musím poďakovať, že mi pomohli. Nevykašlali sa na mňa, vyriešili veci okolo operácií a podobne. Podržali ma. Snažím sa im to vrátiť a verím, že to klubu svojimi výkonmi splatím. Mal som takisto okolo seba veľa ľudí, ktorí mi pomohli. Hlavne rodina, kamaráti, doktori či fyzioterapeuti."
Do zápasov ste naskočili v závere októbra. Aké to bolo?
"Na tréningoch som sa už zapájal do prakticky všetkých cvičení a hier. Prišiel za mnou športový manažér Gabriel Spilar, že keď budem chcieť a môcť hrať, tak začnem v Humennom. Súhlasil som s tým. V októbri som už bol v poriadku a chcel som hrať. Predsa len, zápas dá hráčovi viac ako tréning. Keď som prišiel do Humenného, tak som nevedel, kde som, nevedel som to udýchať, kde sa pohybovať. Bola to veľká záťaž na telo aj hlavu, ale postupom času je to iba lepšie a lepšie. Ešte nie som v takej forme, ako by som si predstavoval, no ďalšími zápasmi sa to bude zlepšovať. Stretnutí je teraz dosť, hráme skoro každý druhý deň, plus tréningy. Bol som zranený dlho, čiže budem potrebovať ešte čas, aby som sa dostal do hernej pohody."