Bývalý obranca Juventusu a uruguajskej reprezentácie sa rozhovoril aj o svojom odpore k pätolízačom vo futbalovom svete či o bohatých trénerských skúsenostiach z Južnej Ameriky, Talianska a Spojených arabských emirátov, kde pracoval s Mariom Balotellim.
Ako prišlo k vášmu prestupu z Uruguaja do Talianska a na čo si spomínate z prvých dojmov v Bergame?
"K prestupu došlo po probléme v Peñarole, pre ktorý som vypadol z kádra. Ozval sa mi César Luis Menotti, ktorý vtedy trénoval v Uruguaji, a pozval ma do Buenos Aires. Bol blízkym priateľom Antonia Previtaliho, vtedajšieho prezidenta Atalanty. Tá sa rozhodla kúpiť ma bez toho, aby ma niekedy videla hrať naživo. Hodnotila ma iba na základe piatich alebo šiestich skautských správ z nášho turné po Južnej Amerike a Španielsku. Do Bergama som dorazil v apríli, ale prvých šesť mesiacov som nemohol nastúpiť. Cieľom bolo, aby som sa naučil jazyk a prispôsobil sa mestu aj tímu. Od začiatku som sa cítil skvele. Montevideo je malé mesto a jeho rytmus je veľmi podobný Turínu či Bergamu, takže usadiť sa bolo jednoduchšie než vo veľkých metropolách, ako sú Rím alebo Miláno.“
Aké ste mali na začiatku najväčšie problémy a aký bol váš prvý kontakt s talianskym futbalom?
"Na začiatku som to ako devätnásťročný chlapec nemal jednoduché. Taliansky futbal sa vtedy pýšil najlepšími hráčmi na svete. Veľmi dobre si spomínam na svoj druhý zápas, ktorý sme odohrali na San Sire proti AC Milánu. Sacchi práve opustil lavičku a prišiel Capello. Na ihrisku boli šampióni ako Maldini, Baresi, Ancelotti, Evani, Donadoni, Van Basten, Gullit a Rijkaard. Prehrali sme 0:2 a prakticky sme sa nedokázali dostať za polovicu ihriska. Pri tejto príležitosti mi otec vysvetlil, že musím okamžite zmeniť mentalitu. Musel som opustiť juhoamerický prístup mladých hráčov, stať sa oveľa praktickejším obrancom a prispôsobiť sa európskemu futbalu."
Ako došlo k ponuke Juventusu a čo pre vás znamenalo obliecť si jeho dres?
"Je to anekdota, ktorú rozprávam často. Najskôr som mal niekoľko stretnutí s Giacintom Facchettim a Sandrom Mazzolom ohľadom prestupu do Interu, no pri prvom stretnutí sme sa nedohodli. O dva dni neskôr mi zavolali znova. Vtedy som nemal agenta, a tak som odcestoval do Milána sám a dospeli sme k ústnej dohode. O niečo neskôr som bol s rodinou v Bergame a zazvonil mi telefón. Volal Marcello Lippi. Spýtal sa, čo robím a či je pravda, že idem do Milána rokovať s Interom. Odpovedal som, že už sme sa dohodli, ale on mi nariadil, aby som nič nepodpisoval a okamžite za ním prišiel do Turína. Ešte v ten večer som odišiel s bratom a o polnoci podpísal zmluvu s Juventusom a Lucianom Moggim."
Za Juventus ste nastúpili takmer na tristo zápasov a prešli niekoľkými érami. Ktorý tím starej dámy bol najsilnejší?
"Prvé mužstvo, ktoré som po príchode spoznal, bolo mimoriadne silné. Som však presvedčený, že zostava z nasledujúcich rokov, do ktorej pribudli Edgar Davids a hráči ako Zidane, Del Piero, Inzaghi, Vieri a Deschamps, bola vôbec najsilnejšia, v akej som kedy pôsobil."
Agresivita odstraňuje pochybnosti
Bol v kabíne niekto z osobností, spoluhráčov alebo funkcionárov, kto vám odovzdal slávnu víťaznú mentalitu Bianconeri?
"Nepochybne to boli funkcionári ako Moggi a Giraudo, každodenne ju odovzdával predovšetkým taliansky základ kabíny. Šampióni ako Peruzzi, Ferrara, Conte, Pessotto, Di Livio, Tacchinardi, Torricelli a Lombardo. Odovzdávali nám pocit rodiny. V takom prostredí bolo prirodzené túto mentalitu získať. Spomínam si na jednu výstižnú situáciu. V tréningovom zápase viedol jeden tím 5:0, no v poslednej minúte inkasoval. Potom som videl niekoľkých spoluhráčov, ako od frustrácie kopali do tašiek. Zdôrazňovali, že k podobným výpadkom koncentrácie nesmie dochádzať, pretože v nedeľu na ihrisku by sa prejavili. Koncentrácia sa buduje od pondelka. Pre skutočného šampióna nesmie byť žiadny rozdiel medzi finále na Bernabéu a stretom na malom provinčnom ihrisku v Coppa Italia."
Boli ste známy veľkou bojovnosťou. Ako by ste opísali svoje poňatie úlohy obrancu?
"Dnes sa futbal s VAR-om radikálne zmenil. Vždy som sa riadil vetou Julia Velasca, ktorá do tohto pohľadu dokonale zapadá: "Agresivita odstraňuje pochybnosti". Ako fyzicky priemerný obranca, štíhly a vysoký 179 centimetrov, som mohol útočníkom vážiacim deväťdesiat kilogramov, akými boli Van Basten, Weah, Batistuta alebo Ronaldo, čeliť iba s maximálnou agresivitou. Pre mňa predstavoval každý zákrok "tanier jedla", ktorý som mal priniesť domov svojej rodine. Do každého súboja som išiel naplno a vrhal sa doň všetkými svojimi osemdesiatimi kilogramami. Takéto poňatie futbalu vás nevyhnutne vedie k tomu, že ste neustále na hrane a niekedy siahnete po tvrdých zákrokoch."
Nájdeme tento typ obrancu aj v modernom futbale?
"Futbal sa zmenil a dnešní obrancovia si počínajú inak. Nedávno som bol na štadióne na dueli Juventusu proti AS Rím a musím povedať, že Rím má v defenzíve špičkových talianskych hráčov. Futbalisti ako Mancini alebo Ndicka si v osobných súbojoch so strelcom, akým je Zapata, počínali veľmi dobre. Využívali telo, ruky aj množstvo skúseností. Hráči s osobnosťou sa vždy dokážu prispôsobiť vývoju hry."
Čo vás na konci kariéry primälo opustiť Taliansko a vrátiť sa do Južnej Ameriky?
"Moggi mi volal s ponukou prestupu do iných tímov, ale uvedomoval som si, že po fyzickej ani mentálnej stránke už nie som na najvyššej úrovni. Cítil som, že jeden cyklus sa skončil. Mojím snom bolo odohrať rok v Argentíne a potom dodržať sľub, že kariéru ukončím v Peñarole, tíme, ktorému som vždy fandil a v ktorom som vyrastal. Rok som hral za San Lorenzo a potom som sa rozhodol ukončiť kariéru v Uruguaji, aby som ju zbytočne nepredlžoval."
Ako sa začala vaša trénerská cesta a následný návrat do Juventusu k mládežníckym výberom?
"Najskôr som s Gustavom Mendezom, ktorý je pre mňa ako brat, založil agentúru pre futbalových agentov. Po niekoľkých rokoch som si však uvedomil, že tento svet nie je pre mňa. Prihlásil som sa teda do trénerského kurzu s úmyslom pomáhať mladým Uruguajčanom, najmä po taktickej a strategickej stránke, a tejto práci som úplne podľahol. Návrat do Juve prišiel nečakane. Gianluca Pessotto mi zavolal a myslel som si, že chce hovoriť o mojom synovi, ktorý pôsobil v mládežníckom sektore. Namiesto toho mi oznámil, že vedenie chce, aby som pracoval pri mládeži Bianconeri. Prijal som to okamžite, predovšetkým pre hlbokú lásku, ktorú cítim ku klubu aj mestu Turín. Od samého začiatku som sa tam vždy cítil ako doma."
Ako mladým hráčom odovzdávate svoju súťaživosť a bojovnosť a zároveň ich učíte, aby neprekračovali hranicu?
"Predovšetkým od nich chcem, aby vždy trénovali naplno. Zvyk na intenzitu sa buduje počas týždňa. Aj v tréningových dueloch podporujeme fyzický kontakt rameno na rameno, pretože tento prístup sa potom prenáša do stretnutí. Neustále im opakujem Velascovu vetu o tom, že agresivita odstraňuje pochybnosti, a vysvetľujem im, že to neznamená robiť nefér zákroky, ale vložiť celú telesnú hmotnosť do každého súboja. Ďalšia zásada, ktorú sa snažím odovzdávať, znie, že doma môžete prehrať, ale súper nesmie byť schopný ľahko vám toto víťazstvo vziať."
S Balotellim to dopadlo dobre
Myslíte si, že dnešní mladí hráči prichádzajúci do profesionálneho futbalu majú problém s mentálnym nastavením?
"Zásadné je, aby si chlapci hrajúci v Primavere alebo Next Gen uvedomili, že sú teraz krok od prvého tímu či Serie B. Priestor na chyby sa im vytratil. V Južnej Amerike už v devätnástich či dvadsiatich rokoch nie ste považovaný za mladíka. Buď sa presadíte, alebo už nehráte. V Taliansku sa niekedy hráč považuje za mladého ešte v dvadsiatich troch či dvadsiatich piatich rokoch. Chlapci musia chápať váhu dresu, ktorý nosia. Musia si uvedomiť, čo skutočne znamená prehrať na týchto úrovniach. Všetko závisí od prístupu, s akým vstupujú do pracovného týždňa."
Aké emócie ste prežívali na lavičke prvého tímu Juventusu, na ktorú ste dočasne zasadli po odvolaní Massimiliana Allegriho?
"Boli to veľmi silné emócie. Ani v najmenšom som si nemyslel, že by som mohol dosiahnuť takýto míľnik. Sústreďoval som sa na záver sezóny s mladými. Na túto úlohu ma povolali a našiel som skupinu hráčov, ktorí sa ku mne správali výnimočne dobre. S Boloňou sme odohrali skvelý zápas a po obrate z 0:3 na 3:3 nasledovalo výborné stretnutie proti Monze. Keď som bol v tej kabíne, mrzeli ma niektoré vonkajšie kritické hlasy namierené proti určitým hráčom. Pre mňa je ľudský vzťah dôležitejší než akýkoľvek taktický problém. Úprimnosť a väzba medzi trénerom a tímom sú základom všetkého."
Ako ste sa počas kariéry vyrovnávali s kritikou zvonka?
"Kritika je súčasťou tohto sveta a musíte ju prijať. Nikdy som ju nevnímal ako tragédiu ani osobný útok, ale premenil som ju na motiváciu. Bola to výzva, ktorú bolo treba zvládnuť na ihrisku nasledujúcu nedeľu. To je rada, ktorú svojim hráčom dávam vždy: Ak ste celý týždeň trénovali podľa svojich najlepších možností, na ihrisko vstupujete pokojní a bez pochybností, pretože viete, že ste urobili všetko potrebné."
Aká bola vaša skúsenosť s Mariom Balotellim?
"Nakoniec to dopadlo dobre. Došlo aj na priame konfrontácie, no vychádzali sme spolu veľmi dobre. Základom je jasná a konzistentná komunikácia. Hneď som mu do očí povedal: "Veci sa majú takto. Viem, že už nemáš dvadsať rokov a že po fyzickej stránke si iným hráčom. Poďme spoločne riadiť tvoju záťaž počas týždňa, aby si do zápasu prišiel v najlepšej kondícii, no musíš schudnúť a dostať sa späť do formy." Prijal to a správal sa veľmi profesionálne. Keď mi ho zverili, povedali, že s ním budem mať problémy, ale za celú kariéru som nikdy nemal konflikt s hráčmi so silnou osobnosťou. Skutočné problémy vo futbale vznikajú s patolízačmi a falošnými ľuďmi. Pochádzam zo športovej kultúry, v ktorej sa všetko riešilo pohľadom do očí. Naučil som sa to v Atalante s hráčmi veľkého formátu a v Juventuse, kde sme v kabíne mali šestnásť kapitánov národných mužstiev. Dávam prednosť človeku, ktorý vám veci povie otvorene, pred niekým, kto sa len tvári statočne."
Trénovali ste v mnohých častiach sveta vrátane Spojených arabských emirátov. Čo vám priniesli stretnutia s odlišnými kultúrami?
"Skúsenosť zo Spojených arabských emirátov bola jedným z najkrajších prekvapení môjho života. Cítil som sa tam skvele. Spoznal som nesmierne štedrých ľudí a veľkých pracantov. Samozrejme, platia tam náboženské a kultúrne zvyklosti, ktoré sa od našich líšia, a treba ich rešpektovať. Napríklad počas ramadánu sme vedeli, že cez deň nejedia ani nepijú, preto sme tréningy presunuli na desiatu večer, aby sme hráčom pomohli. Napokon si pri cestovaní uvedomíte, že ľudstvo je všade rovnaké. Bez ohľadu na náboženstvo, kultúru či jazyk je človek s dobrou dušou a správnym správaním rovnaký v Číne, Uruguaji, Taliansku aj Emirátoch. To je najdôležitejšia ľudská lekcia, ktorú som dostal."