Na začiatok jedna dôležitá vec. Keď Rafael na koncoch víťazných zápasov písal odkazy na kameru alebo ochotne rozdával podpisy malým fanúšikom, držal fixu v pravej ruke. Raketu však zobral zakaždým do ľavej. Ľavačkou tiež po celú kariéru ničil dlhými tvrdými liftovanými údermi svojich súperov.
Športové gény v rodine Nadalovcov boli, to je nesporné. Otec Sebastian nešportoval. Strýko Miguel, najmladší z bratov, bol vynikajúcim hlavičkárom a uznávaným stopérom Barcelony aj španielskej reprezentácie. Dokonca ho kedysi zaradili medzi 50 najtvrdších futbalistov sveta.
Rady od strýka
Bolo vlastne zvláštne, že Rafa nezostal pri futbale. Vzory mal totiž veľké. Lenže už odmalička chodil aj dvakrát týždenne hrať do tenisového klubu. Keď mal osem rokov a bol veľmi nádejným útočníkom vo futbalovom tíme v Manacore, stala sa zrejme tá najpodstatnejšia vec jeho detstva. Vyhral tenisový turnaj v kategórii do 12 rokov. "Vtedy mi ľudia začali hovoriť, že by som sa mohol v tenise dostať až na vrchol," spomínal v roku 2006 pre magazín Times.
Víťazstvo na turnaji pre o tri roky starších chlapcov, ako bol on sám, nezostalo bez odozvy. Rafu začali vábiť veľké tenisové kluby, a tak sa do všetkého vložil strýko Toni. So svojím mladým zverencom začal pracovať oveľa dôslednejšie. Jeho synovec dostával rady, aby častejšie chodil k sieti, aj keď svojich oponentov ľahko porážal od základnej čiary.
Už skôr Rafu povzbudzoval, aby menil ruky a hral aj ľavou, aj keď je pravák. "Ako malý som hral forhendové aj bekhendové údery oboma rukami. A tak mi jedného dňa povedal, nech to skúsim len jednou. Vo futbale som mal silnejšiu ľavačku, povedal som si, že skúsim hrať aj ľavou rukou. Fungovalo to," spomínal Nadal.
Diabolský plán strýka bol na svete. Prišiel čas vyrobiť z pravorukého chlapca tenisového ľaváka. "Urobíme to čo najskôr, nech si na to zvykne a nepríde mu to zvláštne," povedal Toni ešte v čase, keď malý Rafa kombinoval futbal a tenis.
Rodina na prvom mieste
V príhovore po svojom poslednom zápase Nadal spomenul, že by bol rád, aby si ho ľudí pamätali nielen pre jeho tituly a trofeje, ale aj preto, že sa cíti byť dobrým človekom z malej dediny na Malorke. Rafa na svoju rodinu nenechal dopustiť.
Tenisovým fanúšikom určite utkvel v hlave rok 2009, keď po úspešnom období nezvládol obhajobu Roland Garros a vôbec prvýkrát v Paríži prehral (už vo štvrtom kole s Robinom Söderlingom). "Nie, neprekvapil ma. Viem, ako hrá a aký nebezpečný môže byť. Ale na veľké výmeny som nebol dosť pokojný. Bojoval som, ale niekedy bojovať nestačí," rozprával potom.
Riešilo sa, prečo zlyhal. Neodišiel ani obhajovať Wimbledon, ospravedlnenku do Londýna posielal s tým, že rieši zápal šľachy v kolene. Jedným z dôvodov bol jeho psychický stav. Krátko predtým, na začiatku roka 2009, sa rozviedli jeho rodičia. Uvedomil si, aká je pre neho rodina podstatná. Možno aj preto odložil založenie tej vlastnej až na koniec kariéry. Prvý potomok, syn Rafael, sa mu narodil až v októbri 2022.
Žlto-čierna raketa
Od prvého dňa, keď mladý Rafael vstúpil na veľkú scénu, sa stal žiadanou osobou aj pre módne značky. Imidž drzého tínedžera, ktorý si radšej obliekal tielko, aby boli vidieť jeho svalnaté ruky, z neho urobil už v začiatkoch kariéry neprehliadnuteľnú ikonu. Boj o jeho podpis vyhrala firma Nike, ktorá postupom času svojho ambasádora formovala aj do menej výrazných rolí, aby podporila predaj normálnych radov oblečenia.
Čo sa tenisového vybavenia týka, Nadal zostal po celú kariéru verný značke Babolat. Pôvodne začínal s typom Pure Drive ako Andy Roddick, ale pretože bola jeho hra veľmi založená na liftovaných loptách, vyvinul francúzsky výrobca raketu špeciálne pre svoju najväčšiu hviezdu. Pôvodný oválny prierez rámu nahradil trojuholník a svetlo sveta uzrel unikátny aerodynamický rám s označením AeroPro Drive.
Rafa s týmto typom až na menšie inovácie vydržal do samotného konca. Jeho raketa mala aj výrazné žltočierne sfarbenie a stala sa hitom pre všetkých tenistov. Veľa rekreačných hráčov, ktorí nemali silu a nevedeli liftovať, si kupovali úplne nevhodný typ. Bolo však módou hrať s raketou, ktorú má Nadal.
Kráľom Roland Garros bez antukovej hry
V čase pred Nadalovou érou vyhrávali antukové turnaje kreatívni hráči, tenisoví gurmáni, ktorí sa vyžívali v krátkych úderoch, pestrej hre a technike. Geniálnych kraťasov však Rafa zahral veľmi málo a ak áno, tak to nebola jeho signifikantná hra.
Napriek tomu sa stal antukovým kráľom. Zmenil pohľad na hru na oranžovej hline. Ale malo to svoju logiku. Nadal bol a dlhú dobu zostal výnimočným bežcom. Na povrchu, ktorý nie je taký rýchly, stíhal dobiehať veľa aj zdanlivo stratených lôpt. Zároveň, keď dobehol loptu a v plnom behu roztočil úder, jeho rotácia zo strún rakety bola ešte silnejšia. Nikdy totiž nestál a málokedy hral z miesta.
"To, že bol ľavák, znamenalo, že sa všetci súperi točili na druhú stranu. Silné forhendy väčšinou prídu do bekhendu pravorukého hráča a pošlú ho mimo kurtu. A zvlášť s tou jeho ohromnou rotáciou. Je ťažké proti tomu hrať," rozprával Michael Chang, víťaz Roland Garros 1989 v rozhovore pre BBC
Svätá trojica
V ére, ktorú si ešte pomerne živo pamätáme, vládla tenisu trojica veľmi rozdielnych osobností: Roger Federer, Rafael Nadal a Novak Djokovič. Bolo šťastím, že sa stretli v jeden čas. Unikátny ikonický trojuholník, v ktorom bol každý úplne iný a všetci si navzájom konkurovali, posúval ich kvality. Pre všetkých troch bola vzájomná rivalita motiváciou k tomu, aby boli lepší. Keby Djokovič neexistoval, možno by Federer a Nadal dnes mali cez 30 Grand Slamov alebo by vo svojej dobe možno neboli takí dobrí.
Nadal bol jedným z troch kráľov. Začal ako malý chlapec, ktorý vzhliadal k svojim vzorom. Ikonická je v tomto ohľade fotka, ktorá pripomína to, keď ako 14-ročný držal vlajku daviscupového tímu pri slávnostnom nástupe. Potom bol drzým tínedžerom, ktorý priniesol na scénu unikátny tenisový štýl, aby sa z neho stal šampión s 22 grandslamovými trofejami.
Na konci kariéry ho potom bolo možné vnímať ako muža, ktorý túži po dôstojnom odchode. Nechcel končiť vyhlásením na tlačovej konferencii, chcel sa lúčiť na kurte. Jeho odchod zo scény nebol veľmi príjemný. Bol skôr krutý a pravdivý. Ale rovnako, ako to platilo počas celej kariéry vo všetkých jeho zápasoch, odmietal sa vzdať…