Marin Čilič je stále aktívny na okruhu ATP a na koniec kariéry nemyslí. Práve naopak. Tridsaťsedemročný matador je momentálne na 76. mieste svetového rebríčka a súperí s mladšou generáciou. Spravodajský portál Flashscore mal jedinečnú príležitosť urobiť s ním rozhovor a zaspomínať si na najlepšie i najťažšie momenty jeho kariéry.
Nechýbali ani názory na súčasnú éru, keď tenisu začínajú vládnuť Jannik Sinner a Carlos Alcaraz. "Títo dvaja sú najlepší, pretože majú veľkú disciplínu a lásku k tomuto športu. Práve to ich drží pri živote v ťažkých časoch. Talent je len časť, kľúčom je oddanosť," hovorí grandslamový víťaz, daviscupový šampión a olympijský medailista z Chorvátska.
Veteráni, ktorí odmietajú skončiť
Najprv sa musím spýtať na vašu dlhovekosť. Prvý turnaj ste vyhrali v roku 2008 a posledný vlani (2024). Medzi elitou ste už takmer dvadsať rokov. Aký je recept na takúto kariéru?
"Myslím, že kľúčom u mňa bola vždy konzistentnosť. Nielen vo výsledkoch, ale aj v disciplíne a návykoch. Vždy som sa snažil dbať na každý detail: tréning, regeneráciu, stravu, odpočinok, mentálnu prípravu, investície do seba a tímu. Postupom času tieto drobnosti tvoria základ, ktorý vás udrží v tempe. Navyše som sa vždy rád učil - o hre, svojom tele, nových metódach - takže som nikdy nemal pocit, že stagnujem. Práve tá zvedavosť a túžba zlepšovať sa ma neustále motivovali."
Veteránov ako vy, Djokovič alebo Stan Wawrinka nie je až tak veľa. Prečo si myslíte, že v prvej stovke najlepších tenistov sveta je dnes len šesť hráčov nad 35 rokov?
"Jedným z dôvodov je generačná výmena. V rokoch 2015, 2016 bolo medzi elitou 35 alebo 40 hráčov nad 30 rokov, a to najmä preto, že sa v rokoch 1981, 82 alebo 1983 narodila silná generácia. Tí, ktorí sa narodili okolo rokov 1989 - 1990, mali potom ťažšie dostať sa medzi najlepšiu stovku pre tú silnú generáciu z roku 1981. Teraz však máme opäť naozaj dobrých mladých hráčov, okolo 23 a 24 rokov, a preto má moja generácia problém udržať sa medzi najlepšími."
Wawrinka hovoril o tom, že bude s radosťou obchádzať challengery, kým ho to bude baviť. Cítite to rovnako? Alebo by ste už na menšie turnaje nechodili?
"Súhlasím so Stanom v tom, že bez vášne to nejde - bez nej sa nedá dosiahnuť ani žiadny úspech. Pre mňa je však hranie na challengeroch, ktoré sú silnejšie ako kedykoľvek predtým, súčasťou nejakého širšieho plánu. Nevnímam ich ako niečo, čo chcem robiť pravidelne. Sú pre mňa skôr procesom, ako zlepšiť svoju hru a výsledky, aby som dosiahol niečo väčšie. Chcem hrať na najvyššej úrovni, na najväčších turnajoch, grandslamoch, čo najdlhšie. Tento rok to bol napríklad faktor, ktorý rozhodol o mojom úspechu vo Wimbledone. Predtým som hral challengery, jeden z dvoch som vyhral, aby som sa dostal na najvyššiu úroveň. A potom som sa skutočne dostal do poslednej šestnástky a nebol ďaleko od štvrťfinále. Stačí sa na veci pozerať v širšom kontexte."
A čo je v tomto smere vašou inšpiráciou?
"Vždy to bola samotná hra, súťaž, boj. A tiež proces každodenného hľadania najlepšej formy. Baví ma disciplína, štruktúra tréningu a ten pocit, keď všetko do seba zapadne. Je to veľmi osobná motivácia - zistiť, ako ďaleko môžem zájsť, ako dobre môžem hrať aj po toľkých rokoch."
Sláva na grandslamovom turnaji
Váš najväčší úspech prišiel na US Open 2014. Ako si na tento triumf spomínate po rokoch?
"Stále je to jeden z najvýnimočnejších momentov môjho života. Vtedy sa všetko spojilo - fyzicky, mentálne, technicky. Bol som v zóne, hral svoj najlepší tenis a zdvihnúť nad hlavu grandslamovú trofej je niečo, na čo sa nezabúda. Celý život trénujete, obetujete všetko, aby ste niečo také dosiahli. A keď vidíte, aká je v tom konkurencia, začnete pochybovať, či sa vám to niekedy podarí. Pri pohľade späť cítim veľkú hrdosť a motiváciu, pretože viem, čo všetko je možné, keď sa všetko spojí."
US Open je turnaj, na ktorom často víťazia noví šampióni. Okrem vás tu prvé tituly získali Juan Martin Del Potro, Andy Murray, Dominic Thiem a Carlos Alcaraz. Čím to je?
"US Open má zvláštnu energiu - je rýchly, intenzívny, plný emócií. Hrá sa na konci sezóny, keď sú hráči trochu unavení, takže sa občas objavia nové mená. Atmosféra a podmienky vás nútia hrať uvoľnene a agresívne. Ak sa pozriete na všetkých víťazov, hrali rýchly a útočný tenis. Myslím, že práve preto tam vyhrávajú rôzni šampióni - odmeňuje to odvahu a momentálnu formu."
Hrali ste aj finále Wimbledonu a Australian Open. Čo vám tam chýbalo, aby ste urobili posledný krok?
"Žiaľ, vo wimbledonskom finále som mal strašné pľuzgiere, ktoré ma obmedzovali v pohybe, a keď nie ste ani zďaleka stopercentne fit, šanca je minimálna. V Austrálii som hral možno najlepší tenis v živote, vo finále bola šanca vyhrať v piatom sete. Keby som hral finále proti niekomu, kto nemá toľko skúseností ako Federer, myslím, že by som mal vyššiu šancu vyhrať."
Na French Open ste sa dostali aj do semifinále. Čím to je, že hráte tak dobre na antuke? Váš štýl sa na ňu možno až tak nehodí...
"Na antuke som vždy hral dobre. Ale na to, aby ste dosiahli niečo výnimočné, musíte byť blízko k najlepším. V roku 2017 sa niečo zmenilo v mojom tréningu, rutine a spôsobe, akým som hral zápasy na antuke. Odvtedy sa môj antukový tenis veľmi zlepšil. A dosiahnutie semifinále v roku 2022 je toho jasným dôkazom. Fyzicky som bol vždy dobre pripravený, a keď som našiel formu a zopár detailov klaplo, výsledky sa dostavili."
Priatelia z dediny
Narodili ste sa v bosnianskom Medžugorí. Hovorí sa, že vám tam otec postavil kurt na záhrade. Je to pravda?
"Áno, môj otec postavil kurt v záhrade. Jeho vízia bola neuveriteľná - dal mi možnosť hrať tenis a vďaka nemu som mal miesto, kde som mohol trénovať koľko chcem a rozvíjať svoju hru. Stále mám pocit, že je to jeden z hlavných dôvodov, prečo som uspel. Rodičia mi umožnili trénovať kedykoľvek."
Práve s priateľom z detstva Ivanom Dodigom (ktorý sa tiež narodil v Medžugorí) ste v roku 2018 vyhrali Davisov pohár pre Chorvátsko. Ako si na to spomínate?
"Bol to neuveriteľný moment - podeliť sa o víťazstvo s Ivanom, s ktorým som vyrastal, bolo veľmi emotívne. O takýchto chvíľach sme snívali ako deti. Potom spoločne priniesť trofej Davisovho pohára späť do Chorvátska bolo naozaj výnimočné. Tá atmosféra, tímová jednota - bol to jeden z najpyšnejších momentov mojej kariéry."
Aký dôležitý je Davisov pohár pre Chorvátsko? Pýtam sa preto, lebo v niektorých krajinách sa nepovažuje za taký dôležitý a niektorí hráči sa ho ani nezúčastňujú.
"Je to veľmi dôležité. Chorvátsko je malá krajina, ale tenis nám priniesol veľa hrdosti a medzinárodného uznania. Keď hráme Davisov pohár, sleduje nás celá krajina a my si tie chvíle užívame. Tú atmosféru musíte zažiť - je to naozaj výnimočné. Vtedy bola celá cesta za víťazstvom nesmierne náročná, ale zároveň výnimočná. Prinieslo nám to veľa neuveriteľných spomienok."
Jannik Sinner sa nedávno z Davisovho pohára ospravedlnil. Finále sa hrá v talianskej Boloni. V jeho krajine to vyvolalo značný rozruch. Chápete jeho rozhodnutie?
"Taliani vyhrali prvý Davisov pohár v roku 1976. Druhý a tretí prišiel v posledných dvoch rokoch s ním. Myslím si však, že Jannik po minuloročnom triumfe dokonca oznámil, že tento rok si dá od Davisovho pohára pauzu. Tenisové sezóny sú extrémne dlhé a náročné a on si asi chce oddýchnuť na budúci rok. Je to úplne pochopiteľné."
S Tomášom Berdychom, ktorý sa teraz po skončení kariéry stal trénerom českého daviscupového tímu, ste sa stretávali často. Viete si predstaviť, že by ste niekedy prevzali úlohu nehrajúceho kapitána? Lákalo by vás to?
"Je to možné. Vždy ma bavilo analyzovať hru a pomáhať mladším hráčom, takže takáto mentorská alebo vodcovská úloha by ma zaujímala. Musel by som však cítiť rovnakú vášeň a odhodlanie - keď niečo robím, chcem do toho dať 100 %. Uvidíme."
Prehrávať s hrdosťou
Máte grandslamový titul, víťazstvo v Davisovom pohári a olympijskú medailu - to je celkom slušný hetrik. Napriek tomu vám olympijské zlato (štvorhra) v roku 2020 uniklo v tajbrejku, keď ho získali vaši krajania Nikola Mektič a Mate Pavič. Musel to byť šialený zápas...
"Áno, bolo to neuveriteľné - tak blízko, chýbalo len pár loptičiek. Samozrejme, že to v tej chvíli bolelo, pretože olympijské zlato je niečo veľmi vzácne a výnimočné. Ale bol som hrdý na to, ako sme bojovali a reprezentovali Chorvátsko. Prijať prehru s Mektičom a Pavičom - našimi krajanmi - ktorí mali skvelý rok predtým aj potom, bolo vlastne jednoduchšie: zlato zostalo v rodine. Hrať čisto chorvátske finále bolo historické. A opäť som sa oň mohol podeliť so svojím najlepším priateľom Ivanom Dodigom. To bolo naozaj úžasné."
Napriek tomu, ľutujete dnes prehru? Mohli ste mať jedinečný hetrik...
"Prehra ma nemrzí. Som len hrdý na to, čo sme dosiahli - dvaja chalani, ktorí spolu začínali s tenisom a snívali o tom, že budú hrať na najväčších turnajoch... A po tom všetkom, čo sme dokázali, sme získali aj olympijské striebro. To je jednoducho neuveriteľné."
Svoje meno ste si urobili v časoch Federera, Nadala a Djokoviča. Čo bolo potrebné na to, aby ste uspeli v ich ére?
"Chcelo to vieru, odolnosť a neustále zlepšovanie. Súťažiť v tej ich ére bolo veľmi náročné, ale zároveň motivujúce - nemohli ste si dovoliť zostať rovnakí. Každý rok, každú sezónu ste museli na seba tlačiť. Hrať proti nim nás všetkých posúvalo ďalej. Bolo mi cťou zdieľať túto dobu, aj keď to znamenalo čeliť tým najťažším súperom, akých si dokážete predstaviť."
Alcaraz a Sinner sa zjavne odrazili od zvyšku. Akú radu by ste dali mladšej generácii, aby sa im vyrovnala? A kto má najväčšiu šancu ich dobehnúť?
"Buďte trpezliví, dôslední a sústreďte sa na svoj rozvoj - nielen výsledky. Naučte sa dokonale rozumieť svojej hre, starajte sa o svoje telo a užívajte si tento proces."