Pogačar je prvým v histórii, ktorý záverečný monument sezóny vyhral päťkrát v sérii. Coppi uspel v rokoch 1946-1949, no jeho piate prvenstvo prišlo po päťročnej pauze v roku 1954. Dvadsaťsedemročný Slovinec triumfoval v sezóne v troch z piatich najprestížnejších klasík sezóny. Uspel aj na Okolo Flámska a Liege-Bastogne-Liege. Na Paríž-Roubaix prišiel do cieľa na druhom mieste za Holanďanom Mathieuom van der Poelom.
Najhorší výsledok zaznamenal na Miláno-San Remo, kde v špurte najlepšej trojice nestačil opäť na Van der Poela a ani na druhého Taliana Filippa Gannu. Naplno tak demonštroval, že môže pomýšľať na triumf na všetkých piatich monumentoch v sezóne, čo sa nikdy žiadnemu cyklistovi ešte nepodarilo.
Preteky z Coma do Bergama s dĺžkou 241 km podľa očakávania rozhodlo záverečné stúpanie 40 km pred cieľom. Stúpanie na Passo di Ganda malo 9,3 km s priemerným sklonom 7,1 %. S náskokom jednej minúty do neho vstúpil na čele osamotený americký šampión Quinn Simmons (Lidl-Trek), no tím SAE mal všetko pod kontrolou.
Pogačarovi pripravil ideálnu pôdu pre rozhodujúci útok Jay Vine, ktorý začal v úvode stúpania udávať tempo a slovinský cyklistický fenomén sa ocitol zrazu v skupine, v ktorej bola šestica jazdcov, z toho traja z SAE. Okrem Austrálčana mal Pogačar k dispozícii ešte aj Mexičana Isaac Del Tora. Z protivníkov sa držali iba Evenepoel, Storer a Francúz Paul Seixas z Decathlonu.
Z favoritov odpadli Kolumbijčan Egan Bernal (Ineos), Brit Thomas Pidcock (Q36,5), či Francúz Julian Alaphilippe (Tudor). Pogačar sa 30 km pred cieľom pustil do stíhania Simmonsa, predstihol ho ešte pred vrcholom stúpania a v záverečnej sólojazde ukázal, že momentálne nemá v pelotóne konkurenciu.