V "malom Ríme" mal pred sebou obrovskú konkurenciu v podobe Martina Chudého, Martina Vantrubu či Dobrivoja Rusova. Šanca neprišla. Skúšal to na hosťovaní v Trenčíne, no ani tam sa výrazne nepresadil, a tak zvolil odchod do zahraničia. Vydal sa škótskou cestou, keď v januári 2020 podpísal kontrakt so St. Mirren. 

"Priznám sa, že prevládajú iba pozitíva. Je pravda, že začiatok bol veľmi náročný. Musel som si zvyknúť na nové prostredie, plne sa osamostatniť. Do toho všetkého, mesiac po podpise zmluvy, prišla pandémia koronavírusu. Postupne som sa na všetko adaptoval, prešiel si určitými obdobiami a vypracoval sa do pozície dvojky," začal rozprávanie bez dvoch centimetrov dvojmetrový brankár Peter Urminský.

Rodák zo Zavara pri Trnave zvolil, v porovnaní s jeho rovesníkmi, tŕnistu cestu, na ktorej musí byť trpezlivý a každý deň v tréningu dokazovať svoje kvality, resp. progres. V hlavnom mužstve dostával možnosť v domácom pohári či prípravných súbojoch v reprezentačnej prestávke. S odstupom času mu nerobí problém ani špecifický škótsky akcent.

"To nie, ale problém som mal s niektorými výrazmi, ktoré sa bežne nepoužívajú, ako napríklad wee (malý) či aye (áno). Samozrejme, patria k tomu aj nadávky," doplnil s úsmevom na tvári.

V čom všetkom vám škótsky angažmán pomohol? 

"Najmä v skúsenostiach s novou ligou, prostredím. Po osobnostnej stránke určite v schopnosti prispôsobiť sa danej situácii a trpezlivosti. Či už z pohľadu čakania na akýsi posun, alebo na príležitosť. Prišla po dva a pol roku v pohári a následne po takmer tri a pol roku v lige. Som za to nesmierne vďačný."

Škótsky futbal je známy svojou tvrdosťou. Museli ste v tomto smere na sebe poriadne zapracovať? 

"Určite. Z Trnavy som odchádzal relatívne mladý. Oproti niektorým hráčom som vyzeral fyzicky slabší. Časom sa to zmenilo. Teraz patrím k tým silnejším a zdatnejším v tíme."

Ako vyzerajú škótske tréningové jednotky?

"Vstúpili sme do letnej prípravy. Na jednej strane som sa tešil, na druhej nie. Presne som vedel, čo nás čaká a neminie. Vždy ide o obrovskú záťaž na nohy. Nezáleží na tom, či ste v posilňovni, či na ihrisku. V priebehu sezóny to už následne také hrozné nie je. Intenzívny tréning mávame raz až dvakrát za týždeň. Venujeme sa skôr technickým a taktickým záležitostiam."

Aké sú najväčšie rozdiely v porovnaní s našou krajinou? 

"Myslím, že je to veľmi podobné. Musím ale povedať, že mám šťastie na trénerov. Rovnako ako na Slovensku, aj tu v Škótsku. Najmä škótski tréneri sa vyznačujú "staršími metódami", keď kopú neustále voleje do rúk a brankár sa na tréningu ani poriadne nehodí. Niekoľko z nich ma na to upozorňovalo. Našťastie, môj tréner sa snaží každý deň pripraviť takú tréningovú jednotku, počas ktorej si zamakáme, ale aj si to, svojím spôsobom, užijeme."

Nie ste prvý slovenský brankár v Škótsku. Pred vami si tamojší futbal vyskúšal Dušan Perniš, ale aj Marián Kello. Z Čechov zasa Zdeněk Zlámal. Komunikovali ste s niektorým z nich?

"Výborný vzťah mám s Bobbym (Zlámalom, pozn.). V priebehu covidu bol u nás na hosťovaní z Hearts. Je to výborný človek, s ktorým si mám vždy čo povedať, keď sa stretneme. Doteraz si občas napíšeme, čo máme nové. Rady sa snažím brať od každého brankára, s ktorým som pôsobil. Každý deň sa môžete učiť a zlepšovať."

Všetci traja zanechali v Škótsku výraznú stopu. Vy máte zatiaľ na konte jeden zápas. Pripravovali ste sa naň špeciálne?

"Na predzápasovom tréningu si ma zobral bokom tréner brankárov a povedal, že mi manažér verí a dostanem šancu. Špeciálne som sa nepripravoval. Celý rok som poctivo denne tvrdo pracoval. Nemal som dôvod niečo meniť. Keď som sa párkrát s trénerom brankárov rozprával o prvom štarte v priebehu sezóny, vždy sme sa zhodli, že nebudeme nič meniť a na rozcvičke si dáme čas pri každom cvičení, aby som zostal pokojný."

Premiéra nedopadla ideálna. S Rangers ste prehrali 0:3. Napriek tomu, aké boli ohlasy?

"Manažér mi povedal, že je za môj debut šťastný. Že som si to plne zaslúžil za svoju prácu a celý čas, ktorý tu pracujem. Cítim od neho i trénera brankárov dôveru. Verím, že by som mohol dostať postupne viac príležitosti. Samozrejme, v tomto je pozícia brankára náročná. Musíte byť trpezlivý a vytrvať. Keď šanca príde, je potrebné ju využiť. K tomu všetkému potrebujete aj dávku šťastia."

Rozprávame sa o 48-ročnom manažérovi Stephenovi Robinsonovi. Aký je?

"Po ľudskej stránke je super. Vždy, keď som potreboval s ním niečo prebrať, nemal problém. Našli sme riešenie, ktoré vyhovovalo obom. Z hľadiska trénerstva má taktiež kvality. Viem, že by chcel hrať možno jemne odlišný štýl futbalu, ale uplynulú sezónu sme na to nemali úplne hráčov. Systém prispôsobil kádru. Dal mi šancu, za čo mu budem do smrti vďačný. Dúfam, že zostane pri nás čo najdlhšie, aj keď na konci ročníka sa špekulovalo o jeho ďalšej budúcnosti, keďže s Mirrenom urobil historický úspech." 

Premiérovo ste si zahrali v skupine o titul. Pre klub, akým je St. Mirren, ide o najlepšie umiestnenie v najvyššej súťaži. V akom tóne sa niesla celá sezóna?

"Bol to najmä úžasný pocit. Ostatné dva ročníky nám to vždy o niekoľko bodov ušlo. Atmosféra bola výborná počas celej sezóny. Občas, samozrejme, tréner musel zvýšiť hlas, ale to je úplne normálne. Z pohľadu tímu to bol skvelý rok. Pred začiatkom sme boli, podľa viacerých predikcií, favorit na zostup. Vidíte, ako sa to nakoniec všetko vyvinulo (úsmev)..."

Škótski fanúšikovia sú blázni do futbalu. Cítili ste to?

"Jednoznačne. Podobne ako v celej Británii. Sú fantastickí. Väčšinou som chodil v nedeľu po zápasoch do posilňovne, kde som sa s množstvom z nich vždy stretol. Prebrali sme zápasy, ligu. Je jedno, či prehráte, alebo vyhráte. Neustále fandia."

Aké sú vaše ambície a vízie do najbližšieho obdobia?

"Akýsi pomyselný míľnik - vypracovať sa na pozíciu dvojky - sa mi podarilo dosiahnuť, je na čase pobiť sa o jednotku. Bude to veľmi náročné, pretože Trevor Carson je neskutočný brankár. Má obrovskú kvalitu spojenú s bohatými skúsenosťami. Budem pracovať ako doteraz a veriť, že keď príde ďalšia šanca, presvedčím manažéra o tom, aby rozmýšľal, koho postaví medzi tri žrde. Dlhodobý cieľ je posunúť sa do väčšieho mužstva, no to je ďaleko. Vo futbale nikdy neviete, čo sa stane. Veľa futbalistov zažilo, že za šesť mesiacov sa im vie futbalový život otočiť o 180 stupňov."