Po mesiaci sa vám prihováram opäť. Tento mesiac už nebol taký cestovateľský, keďže sa nám zrušil aprílový reprezentačný zraz. Myslím si, že to bolo hlavne z toho dôvodu, že sa blížil záver základnej časti a play-off. Keďže my sme do ďalšej fázy kvalifikácie postúpili, tak vedenie nechalo chlapcov v kluboch, aby sa dobre pripravili na záver sezóny.
Asi to aj vychádza, keďže v Česku bude mať titul určite Slovák. Vo finále sú Gabi Rick a Peťo Kozár na strane Plzne proti Maťovi Došovi z Chrudimu. Popravde, na začiatku sezóny sa to aj očakávalo, ale pekne postupne.
Po dlhej dobe to bol mesiac, v ktorom som mal dva víkendy voľné, čo sa mi nestáva často. Ten prvý bol o to smutnejší, že sa hralo Final four španielskeho pohára, v ktorom sme nefigurovali, pretože sme vypadli vo štvrťfinále proti Cartagene. V zápase, kde sme po polčase ešte viedli 2:0. Bohužiaľ, stretnutie sme nezvládli, a tak sme tieto duely mohli pozerať iba v televízii.
Určite však viete, aké to je pozerať súboje, v ktorých ste mohli a mali sami hrať, no pokazili ste si to. Čo už, taký je športový život. Apríl teda začal voľným víkendom, ktorí sme s manželkou využili a spravili si výlet do Valencie. Rozhodne odporúčam, je to krásne mesto, ktoré v sebe spája históriu, kultúru, dobré jedlo a more. Proste klasické Španielsko.
O čom by však bol môj blog, keby sme sa nebavili o futsale. Nakoľko náš prvý aprílový zápas sme hrali proti Levante, ktoré sa nachádza vo Valencii, tak som si urobil cestu dvakrát za dva týždne. Čo som však nechcel, aby tá druhá bola takisto len výlet.
Zápas, na ktorý som sa tešil, som začínal v prvej päťke, ale po desiatich sekundách v súboji o odrazenú loptu sa mi otočil členok. Prvé striedanie som ešte dohral, lenže ďalej sa už nedalo. Skúšali mi to tejpovať, ale ani to nezabralo. Napriek tomu som ako správny Slovák povedal trénerovi, že keď to bude potrebné, tak viem nastúpiť na záverečné dve - tri minúty. Našťastie nebolo treba. Duel sme zvládli a s prehľadom vyhrali 9:2.
Zvyšok víkendu som len oddychoval. V pondelok mi doktor povedal, že s väzmi nič nemám a od stredy môžem postupne trénovať. Bol to presne ten týždeň, v ktorom mal byť reprezentačný zraz, aj keď kvôli členku by som asi necestoval. Na druhej strane. Tí, ktorí ma poznáte, viete...
Športovci presne vedia, aký je týždeň, keď v ňom nie je žiadny zápas. Tréneri vždy dávajú hráčom zabrať oveľa viac po fyzickej stránke. U nás to nie je žiadna výnimka, ale zvládol som to aj s tým členkom.
Každý mesiac máme vždy aspoň dve akcie, keď celý tím ideme do rôznych škôl, kde celé dopoludnie strávime s deťmi, zahráme sa a zabavíme sa. Zakaždým je to veľmi príjemné. Keď človek vidí tú radosť detí, tak sa vráti do detských čias. Ja osobne sa na to vždy teším a užívam si to. Myslím si, že je to vec, ktorá by sa mohla robiť aj u nás, aby sme prilákali deti k športu.
V piatok nás čakal duel proti Ribere, špecifický pre nášho trénera, ktorý tam desať rokov pôsobil. Stretnutie bolo zaujímavé, vyrovnané, so šancami na oboch stranách. Dokázali sme ho zlomiť päť minút pred koncom mojím gólom na 2:1, čiže spokojnosť.
Keď už hovoríme o špecifických stretnutiach, tak ten ďalšie s El Pozo Murcia bolo pre mňa zaujímavé, keďže tam pôsobí môj bývalý kouč zo Santa Colomy, ktorý ma priviedol naspäť do Španielska. Navyše duel medzi Movistarom a Murciou je futsalové "El Clásico". Hlavne v druhom polčase sme to ale nezvládli a prehrali 1:4.
Nehrali sme síce najlepšie, no aj tak sme si vypracovali veľa šancí. Mohlo to skončiť inak. Jediným pozitívom bolo, že ma prišli pozrieť moji dobrí známi. Keďže väčšinou máme po zápase deň alebo dva voľno, tak som sa rozhodol zostať s nimi, stráviť víkend v Cartagene, vymeniť futsalové prostredie a prísť na iné myšlienky.
Počas víkendu som sa dozvedel, že s kariérou sa bude lúčiť jeden z našich najpoctivejších hráčov, reprezentant a môj dobrý kamarát Tonko Brunovský. Neviem úplne presne, ale myslím si, že je aj jedným z rekordérov v počte slovenských titulov, ktorý sa rozlúčil tým najlepším možným spôsobom, ziskom ďalšieho titulu, a to ešte proti klubu z mesta, kde s futsalom začínal.
Ja som s Tonikom zažil štyri krásne sezóny v Slovmaticu a veľmi veľa zápasov za národný tím. Je to hráč s nezlomnou vôľou, stále na sebe pracuje a aj napriek tomu, že ho často trápili zranenia, tak to nikdy nevzdal a vždy sa vrátil. Stále som ho obdivoval za jeho poctivosť a bojovnosť, ktorú ukazoval v zápasoch a na tréningoch.
Dokonca aj vtedy, keď sme niekedy ponocovali a ráno mali výbeh. On proste prišiel a odbehol to pomaly lepšie ako keby neponocoval (smiech). Zažili sme aj takéto veci, ale bolo ich naozaj veľmi málo. Osláv titulov bolo určite viac.
Dodnes nezabudnem na jeho radosť, keď sme postúpili na majstrovstvá Európy. Vtedy sa splnil nielen jeho, ale aj náš veľký sen zahrať si na vrcholnom podujatí. Preto som rád, že kariéru ukončil na vrchole - ziskom titulu s Lučencom.
Autor je profesionálny futsalista, hráč Interu Movistar a slovenský reprezentant.