Lohyňa má v zbierke trofejí nielen bronzovú olympijskú medailu zo Soulu 1988, ale ako jediný zo zápasníkov na Slovensku a v Česku aj titul majstra sveta vo voľnom štýle, ktorý si vybojoval v roku 1990 v Tokiu. Stal sa vďaka nemu aj Športovcom roka 1990. Mnohonásobného medailistu z vrcholných súťaží a vlajkonosiča česko-slovenskej výpravy na otvorení OH 1992 a slovenskej výpravy na otvorení OH 1996 zvolili za najúspešnejšieho zápasníka 20. storočia.
"Myslím si, že keď vznikla Slovenská republika, prvá olympiáda nám ukázala, že tu rastú kvalitní športovci. Aj to potvrdili, máme tu olympijských víťazov a niektorých trojnásobných. Som rád, že mladá generácia po nás dosahuje takéto úspechy," povedal Lohyňa pred slávnostným galavečerom.
Už v Atlante získal prvé slovenské zlato pod piatimi kruhmi Michal Martikán (C1) a ďalšie pridal o 12 rokov neskôr v Pekingu. Medzi trojnásobných držiteľov zlata patria biatlonistka Anastasia Kuzminová (2010, 2014, 2018) a bratia Peter a Pavol Hochschornerovci, ktorí vyhrali na OH 2000, 2004 a 2008 v C2.
Lohyňa bol na troch olympiádach, tá v Atlante bola preňho zároveň rozlúčková a do svojej zbierky takmer pridal druhý olympijský bronz. Po semifinálovej prehre s Rusom Macharbekom Chadarcevom išiel do repasáže, v ktorej najprv zdolal Victora Kodeia z Nigérie, no v zápase o bronz podľahol Gruzíncovi Eldarovi Kurtanidzemu.
V zozname ocenených zápasníkov v ankete Športovec roka boli celkovo dvaja zápasníci. Tajmuraz Salkazanov obsadil 12. miesto so 172 bodmi a bol na 41 hlasovacích lístkoch. Na 40. mieste figurovala Zsuzsana Molnárová. Samotný Lohyňa sa k vývoju zápasenia na Slovensku vyjadril len stroho, ocenil však, do akej spoločnosti sa v pondelok dostal.
"Som rád, že budem zapísaný medzi osobnosťami ako Janko Zachar, Tono Tkáč alebo Jožo Pribilinec. Potešilo ma to, moja kariéra bola bohatá a dlhá, najcennejšie sú pre mňa prvé medaily a olympijský bronz v Soule, potom titul majstra sveta," dodal.
Z MS má kompletnú medailovú zbierku, striebro získal v roku 1991 vo Varne, bronz o päť rokov neskôr v Budapešti. Paradoxom je, že v jeho zbierke z kontinentálneho šampionátu najcennejší kov chýba. Najbližšie bol k nemu v roku 1989 v Ankare a neskôr získal ešte štyrikrát bronz, z toho dva razy ako reprezentant Slovenska. V roku 1991 dostal aj hlavnú Cenu fair-play Československého olympijského výboru.