Hoci je v Tunisku jednoznačne športom číslo jeden futbal, tenis je na jeho športovej mape vysoko. Malek Jaziri sa v minulom desaťročí dostal do elitnej päťdesiatky, zatiaľ čo Selima Sfarová bola na prelome tisícročí na 75. mieste.

Matka súčasnej svetovej šestky Samiry tiež hrala tenis (hoci rekreačne). Malá Ons Džabúrová ju sledovala, behala po kurte a zbierala zatúlané loptičky. "Zamilovala si ich. V troch rokoch začala hrať sama," spomínajú rodičia, ktorí všetky štyri svoje deti povzbudzovali k všestrannosti, dokonca skúšali plávať alebo tancovať, pričom Ons si rada zahrá aj futbal.

Je najmladšia zo všetkých svojich súrodencov, ale dotiahla to najďalej. Napriek tomu, že v krajine nie je veľa verejných ihrísk (a dokonca ani jedno trávnaté), väčšina z nich patrí základným školám alebo hotelom. Dokonca aj budúca hviezda trénovala medzi turistami. Hoci svetové médiá nerozoberajú pomery jej rodiny, zrejme pochádza z bohatého prostredia. Vo veku 14 rokov si mohla dovoliť letieť na turnaj do Francúzska, na ktorý ju sprevádzal jej tréner.

Keď jej matka balila kufor, rozmýšľala. "Povedali mi, že na turnaj bude potrebovať jedno alebo dve tričká, pretože nemala dobrý ranking. Očakávali, že sa po dvoch zápasoch vráti domov." Džabúrová nakoniec odohrala 11 duelov a turnaj vyhrala.

Tréner v nej videl veľký talent, preto zasiahol, keď svedomitá Ons nemohla dostatočne trénovať. Odporučil jej univerzitu El Menzah v hlavnom meste Tunis, kam chodia špičkoví športovci a inštitút sa im dokáže prispôsobiť. Bakalársku prácu vždy dokončovala počas letu na turnaj alebo domov.

V roku 2011, keď mala 16 rokov, na seba upozornila triumfom na juniorskej úrovni na Roland Garros. Tento okamih znamenal nielen zlom v jej kariére, ale zároveň výrazne spopularizoval tenis v Tunisku. "Bola to explózia. Začali sme veriť, že aj hráč z našej krajiny môže byť medzi svetovou tenisovou špičkou," rozprával Nabil Mlika, Džabúrovej prvý tréner.

Tréner za 2 000 eur týždenne

Stalo sa. Ons sa presťahovala do Belgicka, trénovala v akadémii bývalej svetovej jednotky Justine Heninovej. Tréner tam na týždeň stál okolo 2 000 eur, sponzorov ešte nebolo toľko, veľa musela pomôcť rodina. Až keď sa v roku 2017 prebojovala do elitnej svetovej stovky, tuniské ministerstvo mládeže a športu s ňou podpísalo motivačnú zmluvu. Čím lepšie sa jej darilo, tým viac peňazí dostávala. "Takúto zmluvu ponúkame len veľkým šampiónom," vysvetlil Mohammed Ali Ben Hassine, vedúci národného programu oddelenia elitného športu ministerstva.

Počas prvého roka dohody dostávala príspevok približne 29-tisíc eur, ale keď sa následne prepadla v rebríčku, bola to len polovica. Vtedy to podľa jej slov pokrylo len desatinu jej celkových nákladov. Našťastie pre ňu v októbri 2018 prišiel turnaj v Moskve, kde sa z kvalifikácie dostala až do finále, svojho prvého na okruhu WTA, v ktorom prehrala s Dariou Kasatkinovou.

Ruske finálovú prehru oplatila o tri roky neskôr a na birminghamskej tráve oslávila svoj premiérový turnajový vavrín (teraz má štyri), navyše ukázala svoje dispozície pre tento špecifický povrch. Vlani sa vo Wimbledone dostala do svojho prvého grandslamového finále, no v ňom v troch setoch podľahla Kazaške Jelene Rybakinovej. "V porovnaní s minulým rokom som úplne iná hráčka, dúfam, že sa zapíšem do histórie nielen Tuniska, ale celej Afriky," zaželala si pred duelom s Vondroušovou.

Jej minuloročná cesta turnajom sa stala námetom ďalšej epizódy doku-seriálu na Netflixe. "Mám jeden veľký sen. Od svojich šiestich rokov je to vyhrať Wimbledon. Preto som začala hrať tenis," vysvetlila. Teraz ju od splnenia jej životného poslania delí už len jedno víťazstvo...