O dôvodoch prestupu do Indonézie
"Vrátil by som sa k môjmu pôsobeniu v Baníku Ostrava minulú zimu. Práve tam vznikla myšlienka na zmenu prostredia. Myslím si, že to veľa ľudí nepochopilo a mysleli si, že moje rozhodnutie prišlo na základe príchodu Martina Jedličku do Baníka. Ľudia si okolo toho vytvárali rôzne vymyslené príbehy o problémoch, ale tak to vôbec nebolo. Dlhšie som cítil v hlave aj na sebe, že som z toho prostredia, v ktorom som strávil približne pätnásť rokov od začiatku kariéry, už trochu vyhorený. Neustále som sa pohyboval v tom istom kruhu a stretával tých istých ľudí. Nehovorím, že je to zlé, mnohým ľuďom to vyhovuje, ale už som v sebe nemal ten správny drajv. Nechcem tvrdiť, že išlo o mentálne problémy, to vôbec nie, ale cítil som, že už by som mužstvu nedával to, čo by som chcel. Prišlo mi férové to povedať nahlas. Rozhodne som sa necítil v najlepšej pohode a chcel som zmenu. Viem, že to mnohí nepochopia, ale mal som to v sebe dlhšie. Pomohla tomu aj moja návšteva Ameriky, kde je prostredie úplne iné. Po návrate z USA som vedel, že chcem skúsiť zmenu v kariére aj živote. Nie je tajomstvom, že kontakt s klubom Garudayaksa vznikol cez môjho brata a nášho známeho, ktorý pomohol prestup zrealizovať a mimochodom pomáhal aj s presunom Christiána Frýdka. Garuda bola veľmi konkrétna, ľudia v klube boli príchodu veľmi naklonení a rokovali veľmi priamo. Rýchlo sme sa dohodli na podmienkach. Keď som si dal všetky plusy a mínusy dokopy, vyšlo mi z toho veľmi dobré rozhodnutie a povedal som si, že do toho idem."
O vývoji vzťahu s vedením Baníka
"Na začiatku sa to, žiaľ, nestretlo s pochopením, čo ma mrzelo. Dúfal som, že máme nastavené dobré vzťahy aj po ľudskej stránke, nielen po tej futbalovej. Stalo sa tam pár vecí, ktoré ma nepotešili. Dospelo to do štádia, keď som povedal, že bude lepšie, ak nepôjdem s mužstvom na sústredenie. Baníku, ktorý nemal sezónu rozbehnutú úplne najlepšie, by nepomohlo, keby som tam bol denne v zlom rozpoložení a nedával tímu najlepšiu energiu. Pre mužstvo je lepšie, keď v ňom pôsobia hráči, ktorí tam naozaj chcú byť. Nehovorím, že by som robil v kabíne zle, ale necítil som, že by som dokázal vytvoriť dostatočne dobrý servis pre fungovanie celku. Prišlo mi férovejšie odpojiť sa, než byť otrávený alebo znechutený. Poznám sa a viem, že keby veci nešli správnym smerom, nebolo by so mnou jednoduché vyjsť. Nechcel som do mužstva vnášať ďalšie napätie. Pre kabínu by som urobil prvé posledné, ale keď som cítil, že pre ňu nie som prínosom, rozhodol som sa ísť touto cestou. Trénoval som potom s B-tímom a po pár dňoch sme sa dohodli, že bude najlepšie, keď si nájdem niečo nové. Bohužiaľ, veci nešli úplne podľa predstáv a aj zo strany manažmentu došlo k veciam, pre ktoré niekoľko variantov nevyšlo. Zostal som pri béčku a nakoniec som odišiel na posledné tri mesiace sezóny do Piastu Gliwice."
O prvých skúsenostiach v Jakarte
"Je to exotika, to je jasné. Pre českého alebo slovenského hráča to určite nie je bežná destinácia. Na druhej strane však musím povedať, že čo sa týka celkového dojmu a toho, ako sa tu cítim, je to naozaj super. Najväčším pozitívom sú pre mňa tunajší ľudia. Sú mimoriadne milí, stále sa usmievajú a majú v sebe dobrú energiu. Myslím, že keby mohli, zniesli by pre ostatných aj modré z neba. Nehovorím, že u nás sa takí ľudia nenájdu, ale zhodneme sa, že to nie je také bežné. Každý človek, ktorého som tu stretol, sa usmeje, je milý a ústretový. To je pre mňa asi najväčší rozdiel. Zároveň som v Jakarte, čo nie je žiadna džungľa, ako si možno veľa ľudí predstavuje, keď sa povie Indonézia – že vidia len Bali, pláže a prales. Jakarta je skutočné veľkomesto, kde človek nájde naozaj všetko, čo potrebuje. Samozrejme, sú tu aj chudobnejšie alebo priemyselné časti, ktoré vizuálne nie sú také pekné a rozvinuté, ale to patrí ku všetkým veľkým mestám. Dá sa tu nájsť množstvo krásnych miest a budem mať čo robiť, aby som z toho videl aspoň časť. Zatiaľ sú moje pocity veľmi príjemné. Som až prekvapený, ako dobre sa tu cítim. Som tu druhý týždeň a nepamätám si, kedy som bol naposledy v živote takto pozitívne naladený dva týždne vkuse. Je to príjemná zmena a užívam si to."
O podmienkach v klube Garudayaksa
"Organizácia a fungovanie vecí je trochu odlišné. Na všetko majú dosť času a nikam sa neponáhľajú. Majú taký životný štýl, ničím sa nestresujú a žije sa im dobre. Je na nás Európanoch a cudzincoch, aby sme sa tomu prispôsobili. Rovnako ako by sme očakávali prispôsobenie od nich, keby prišli k nám, tentoraz sa musíme prispôsobiť my. Je to klub, ktorý sa stále vyvíja a skladá za pochodu. Káder ešte nemáme taký široký, ako by si tréneri aj ja predstavovali, ale na všetkom sa pracuje. Na druhej strane musím povedať, že tréningová akadémia a prostredie sú úplne postačujúce. Máme k dispozícii tri ihriská, o ktoré sa ľudia denne starajú. Keby prišli prudké dažde, je tu aj krytá umelá tráva. Jedinou drobnou nevýhodou je, že hlavná budova je pár minút autom od ihrísk, takže do posilňovne sa musíme presúvať. To je však to najmenšie, čo by niekoho obmedzovalo. Servis a starostlivosť ľudí okolo nás je neuveriteľná. Ľudia z realizačného tímu, kustódi, maséri aj fyzioterapeuti by pre nás urobili čokoľvek. S úsmevom mi vezmú kopačky, na druhý deň mi ich čisté postavia doprostred kabíny na moje miesto a ešte mi takmer poďakujú, že mi ich mohli vyčistiť. Tunajší ľudia dodávajú obrovské množstvo pozitívnej energie."
O finančných podmienkach v tamojšej lige
"Do Indonézie som išiel s vedomím, že väčšinu nákladov na ubytovanie, auto alebo šoféra hradí klub. To je obrovská finančná pomoc. Veľa ľudí si myslí, že do Indonézie ide hráč len pre peniaze, ale to nie je môj prípad. Nejde o platy ako v Saudskej Arábii alebo Bahrajne. Veľkú rolu hrá fakt, že tu takmer nemám náklady na život. Keď nemusíte platiť nájom, auto a ďalšie bežné výdavky ako v Česku alebo na Slovensku, s platom sa hospodári úplne inak a zostane vám z neho podstatne viac. A keď idete v Indonézii do lepšej reštaurácie a za jedlo aj pitie zaplatíte v prepočte sedem eur, je to celkom výrazný rozdiel."
O stretnutí s idolom Stephom Currym
"Stretnutie so Stephom Currym bola neuveriteľná náhoda. Je to príbeh, ktorému ľudia ani nechcú veriť. Keď som bol v San Franciscu, všimol si ma vo fanshope Golden State šéf merchandisingu. Vidiel moju radosť a ako typický Američan sa dal do reči. Pýtal sa, odkiaľ som. V krátkosti som mu povedal svoj príbeh, že som zo Slovenska a že som priletel hlavne skrz Warriors. Na druhý deň sa hral zápas s Orlandom a on sa pýtal, či máme lístky. Podal mi vizitku s tým, že uvidí, čo pre mňa môže urobiť. Spomenul som mu, že mám Curryho dokonca vytetovaného na stehne a mojím snom je získať jeho podpis a nechať si ho dotetovať. Na druhý deň mi napísal e-mail, že pre mňa má lístky a nech prídem o 17:30 pred halu, že sa ma pokúsi vziať na rozcvičku. Potom sa ma spýtal, či mám čas po zápase. Vzal nás do tlačovej miestnosti na pozápasovú konferenciu. Tam postupne vystúpili Steve Kerr, Brandin Podziemski, Draymond Green a nakoniec Steph Curry.
V dueli pritom bola obrovská tenzia, Draymond sa pohádal s trénerom a odišiel do kabíny, takže atmosféra bola napätá. Pre mňa bolo šialené už len to, že som bol v jednej miestnosti s Currym. Keď rozprával, ani som nedýchal. Po konferencii mi Jeff povedal, nech počkám. Steph sa tam rozprával so sponzormi. Jeff dal echo jeho bodyguardovi, že tam čaká obrovský fanúšik. Keď Steph dokončil povinnosti, vydal sa smerom ku mne. V tej chvíli som mal úplný blackout. Aj keď si myslím, že angličtinu ovládam dobre, v tom momente som nedokázal poskladať vetu. Je to môj absolútny idol. Prišiel, podal mi ruku a rozprávali sme sa asi päť minút. Vidiel som na ňom únavu, ale bol neuveriteľne milý. Povedal som mu, odkiaľ som, že ho mám vytetovaného, že mám 31 rokov, som dospelý chlap, ale chce sa mi plakať. A on mi na to odpovedal magickou vetou: 'That's why we're doing it.' (Preto to robíme). Dodnes tomu nemôžem uveriť."