Ako to vyzeralo pred zápasom USA? Futbalové šialenstvo ako predzvesť možných zmien

V Seattli sa futbalové šialenstvo začalo už skoro ráno, teda ešte dlho predtým, než sa rozbehol duel proti Austrálii. Od siedmej hodiny boli bary okolo štadióna plné, ulice v okolí uzavreté pre autá a všade vás vítala červeno-biela masa, s trochou zelenej a žltej.

V deväťdesiatych rokoch to ešte nebolo ono, no teraz je futbalová kultúra v USA výrazne lepšia. Seattle Stadium zaplnilo 66 925 divákov, ktorí boli navyše počas celého duelu poriadne počuť. Atmosféra pripomínala skôr európske štadióny než obvyklú pasivitu, ktorá sa často pripisuje Američanom. Každý sklz bol odmenený potleskom, každá šikovná prihrávka ocenená. Publikum, napriek všetkým predsudkom, malo pocit, že je súčasťou priebehu.

Tím trénera Mauricia Pochettina zatiaľ na turnaji napĺňa očakávania. Do piatkového zápasu nastúpil bez hviezdneho Christiana Pulišiča, ktorý chýbal pre zranenie lýtka, takže bolo zaujímavé sledovať, ako si bez neho poradia. Ale napokon to nebol žiadny problém.

Ricardo Pepi a Folarin Balogun si v útoku výborne rozumeli, zatiaľ čo Weston McKennie využíval priestor na pravej – Pulišičovej – strane a bol pre súpera hrozbou. Od brankára až po útok je toto tím, ktorý treba brať vážne. S Pochettinom na lavičke majú skúseného trénera s osobnosťou, ktorý nedovolí, aby tím podľahol tlaku veľkého podujatia.

Diváci ženú tím vpred

Televízna stanica Fox Sports mala pre súboj tradične štúdio priamo pred štadiónom, takže pri živom vysielaní pre celú krajinu bolo vidieť, ako sa vonku zhromaždili tisíce ľudí. A to pripomínalo pokrytie, aké býva vyhradené veľkým univerzitným vystúpeniam v americkom futbale.

Pocit, že sa z toho stáva turnaj pre ľudí, bol citeľný aj po skončení. Pri prechádzke okolo Pioneer Square bolo na uliciach rovnako veľa futbalových dresov USA ako bejzbalových Seattle Mariners. Mariners pritom hrali v piatok večer proti Bostonu Red Sox, čo je pre obyvateľov Seattlu tradičný večerný program. Tentoraz ho však zatienil zápas mužskej futbalovej reprezentácie.

Vidieť sa dali aj smutní priaznivci Austrálie, niektorí sa rozprávali s americkými fanúšikmi, iní pokračovali v nespočetných baroch v centre mesta. Jedna vec však pútala pozornosť – pár ulíc od štadióna stála vonku skupinka mladých ľudí v kruhu a žonglovala. To je bežný obrázok po celom svete, ale v Amerike zatiaľ nie.

Možno je to futbalová horúčka, ktorú tu teraz všetci cítia, taká eufória po víťazstve národného tímu na domácej pôde. Ale možno je to predzvesť zmien. V roku 1994 skončili Američania v osemfinále po nevýraznom vystúpení, ktoré si väčšina pamätá najmä pre nevkus v podobe dresov s džínsovým motívom. Očakávaná vlna nadšenia pre futbal vtedy neprišla.

O viac než tridsať rokov neskôr má tím, ktorému fandí celá krajina, argentínskeho trénera, ktorý po stretnutí priznal, že ho fanúšikovia dojali, a mužstvo zložené z hráčov pôsobiacich v Európe. To je rozhodne niečo navyše oproti svojim predchodcom. Možno tu zostanú, možno vytvoria odkaz. Zatiaľ čo čakáme, ako to dopadne, je cítiť, že tá pravá futbalová párty sa ešte len začína.

USA – Austrália 2:0