Po lete, v ktorom bolo dosť oddychu, sa vám opäť prihováram s mojím blogom. Skončilo sa voľno a je na čase opäť makať. Ako som ale sľúbil naposledy, vrátim sa k ceste domov a aj k mesiacu voľna. Určite vás prekvapím, keď poviem, že po každej sezóne absolvujem cestu domov autom. Áno, z Madridu až na Slovensko. Ani teraz to nebolo výnimkou.
Akurát s tým rozdielom, že to máme väčšinou s manželkou ako výlet, keďže sa snažíme zastaviť sa na pár dní na pekných miestach, ktoré sú po ceste. Už si trošku užívať aj to slniečko a všetko čo k tomu patrí. Tentokrát sme však mali počas leta dosť nabitý program, a tak sme cestu na Slovensko zobrali dosť rýchlo. Nemusím snáď vravieť, že do auta by sa k nám už nikto nezmestil, pretože sme ho mali celé zapratané vecami.
Verím, že sa v tom nájde viac ľudí a niesom to len ja, kto keď ide domov, tak si so sebou berie náradie na všetky športy sveta, aj keď reálne nemá čas si zahrať takmer nič, ale v aute to byť musí. Veď čo keby náhodou... Šťastne sme po 2 300 kilometroch dorazili do Prahy, aby sme strávili pár dní s mojou rodinou a užili si konečne úplné voľno. Ísť potom 650 kilometrov do Starej Ľubovne je už ako keby nič.
Ďalší týždeň ma čakala rozlúčka so slobodou jedného z mojich najlepších kamarátov z detstva. Čo by som to ale bol za cestovateľa, keby to nebolo v Chorvátsku. Čakala ma teda ďalšia cesta. Tí, čo ma poznáte, viete, že to zvládam a že aj tá päťdňovka stála za to. Aby som však po celej sezóne naozaj vypol, tak som si s rodinou užil týždennú dovolenku v Toskánsku.
Už ma čakala len svadba a opäť dlhá cesta späť do Španielska. Opäť nabalený až po vrch auta. Celé leto mi ubehlo neuveriteľne rýchlo a zhrnul by som to len poznatkom, že som za päť týždňov najazdil 12 tisíc kilometrov.
Poďme už ale k futsalu a príprave. Tá začína zdravotnou prehliadkou. Dozvedel som sa, že mám o 2,5 kilogramu viac, takže začal čas makať. Odštartovali sme naplno a hneď ďalší týždeň sme absolvovali prípravný kemp v Segovii. Na príprave je vždy najťažšia tá časť, keď len trénujete a nehrá žiadny prípravný zápas. Našťastie to tento rok boli len dva týždne, no dvoj až trojfázovo denne. Väčšinou sme mali iba jeden deň voľna.
Prvý test sezóny nás čakal vo Valdepeňas. Dobrý tím s asi najlepšími fanúšikmi v lige a atmosféra, ktorú by som prial zažiť každému. Jediná škoda, že v hale bolo asi 35 °C. Napriek tomu bolo úplne plno. Nakoniec sme v závere prehrali 3:4. Ako to posledné roky býva v Španielsku zvykom, pojem prípravný duel už neexistuje. Všetky stretnutia v príprave sú ako klasické majstrovské.
Na mne sa to teplo asi prejavilo, keďže ďalšie tri alebo štyri dni som ležal v posteli s teplotami. Našťastie to nebolo až také dlhé. Ďalší týždeň som sa už mohol zapojiť do tréningov a pripraviť sa na turnaj v Jaéne. Na tieto turnaje sa všetci vždy tešia, pretože sú kvalitne obsadené. Hráme prevažne s tímami z európskej špičky. Inak to nebolo ani tentoraz.
V obidvoch stretnutiach sme hrali vyrovnanú partiu, avšak nakoniec sme prehrali proti Sportingu Lisabon (3:4) a aj Benficou (0:2). Výsledky neboli také, aké sme chceli, ale hra už začínala mať rozmery, aké chceme. Postupne sme sa dostali do posledného týždňa prípravy. Čakal nás už iba posledný duel s Riberrou Navarrou. Celkom vyrovnané stretnutie so šancami na oboch stranách, ktoré sme tentokrát v závere zlomili my a zvíťazili 1:0.
Prípravu sme zakončili výhrou, prvou a jedinou. Konečne sa začína to dobré. Prichádza týždeň, kedy už nie je čas na skúšanie a chyby. Treba byť pripravený na prvé kolo, aby sme vyhrali. Čaká nás Alzira, nováčik súťaže. Ideme na to. Viac v ďalšom blogu.
Autor je profesionálny futsalista, hráč Interu Movistar a slovenský reprezentant.