Henry, ktorý s francúzskou reprezentáciou vyhral majstrovstvá sveta a je najlepším strelcom Arsenalu všetkých čias, povedal v podcaste Diary of a CEO (Denník generálneho riaditeľa), že pandémia koronavírusu ho prinútila oceniť jeho boj s duševným zdravím, keďže plakal takmer každý deň.
Niekdajší kanonier to spájal so svojou minulosťou a hľadaním uznania od svojho otca, ktorý bol často kritický k jeho výkonom v mladosti. "Počas celej mojej kariéry, odkedy som sa narodil, som musel mať depresiu," povedal rodák z Les Ulis a v rozprávaní pokračoval:
"Vedel som o tom? Nie. Urobil som s tým niečo? Nie. Prispôsobil som sa určitej ceste. To neznamená, že chodím rovno, ale chodím. Musíte kráčať. Hovorili mi to odmalička. Nikdy som neprestal, potom by som si to možno uvedomil. Počas covidu som však prestal. Nemohol som. Vtedy si to začnete uvedomovať."
Thierry bol na trénerskej lavičke kanadského Montrealu Impact, keď prišla pandémia, čím sa ocitol na druhom konci sveta od svojej rodiny. "Bol som v izolácii v Montreale a to, že som rok nemohol vidieť svoje deti, bolo ťažké. Slzy prichádzali samy. Vlastne som to nebol ja, ale mladý ja, ktorý plakal pre všetko, čo nedostal," priblížil.
Henry, ktorý je teraz koučom národného tímu Francúzska do 21 rokov, povedal, že túžbou jeho otca bolo, aby sa stal úžasným futbalistom od chvíle, keď prvýkrát držal svojho syna v náručí. "Ako malému mi vždy hovoril, že mi to nešlo tak dobre. Je zrejmé, že keď to počujete častejšie, zostane vám to. Do istej miery mi to pomohlo ako športovcovi, no nie až tak veľmi ako človeku," vysvetlil.