Hatrlo
Osud bol k nemu napokon prívetivý. Telo ho začalo poslúchať a v decembri 1958 mieril do neďalekej Trnavy, kde si ho vyhliadol legendárny tréner Anton Malatinský. Krátko po sedemnástych narodeninách debutoval v prvej lige dospelých v zápase proti RH Brno bez toho, aby tušil, že po ligových trávnikoch bude pobehovať ďalších 17 rokov a odohrá 383 zápasov.
Spoluhráči a mnohí protihráči mu nepovedali inak než "Hatrlo", čo bola prezývka, ktorú zdedil po staršom bratovi. Čoskoro spoznali, že sa medzi nimi zjavil veľký hráč - od prírody rýchly a vytrvalý, hravý i dravý, nesmierne výbušný. Vyžarovala z neho obrovská túžba víťaziť, za konečný úspech bol ochotný nechať na ihrisku dušu. Vďaka neustálym tréningom si vypestoval výbornú kondičku, trpezlivým nácvikom streľby sa vypracoval v postrach brankárov od Šumavy k Tatrám, neskôr ešte ďalej.
Rany z jeho ľavačky takmer trhali siete, pravačku mal technickú. Keď sa mu darilo, dovolil si na trávniku nezvyčajné technické kúsky, jeho prehadzovanie nič netušiaceho súpera pätičkou (súbežne ho obehol a dostal sa za neho) privádzalo divákov do eufórie. Išlo skutočne o famózneho kanoniera, šesť gólov v jednom ligovom zápase sa len tak nevidí - odniesol si to Třinec.
Futbalový živel
Adamec nesmierne prežíval každé stretnutie, pre svoju cholerickú povahu sa pravidelne ocital v diskusiách s rozhodcami. Tí ho museli niekoľkokrát vylúčiť pre nešportové správanie. Neskôr sa všetkým ospravedlňoval aspoň prostredníctvom médií, svoje skraty vysvetľoval výbušnou náturou a veľkým zápalom pre hru. Aj na tribúnach mal ako každá výrazná osobnosť veľké tábory priaznivcov a odporcov.
V zápase s Teplicami záložník Vladimír Žalud okopával Adamcovho spoluhráča Ladislava Kunu a Adamec mu dohováral: "Mladý, nechceš jednu po papuli?" Žalud mu vraj odpovedal: "Tak dělej." A "Hatrlo" ho naozaj udrel. Spoluhráči boli pre neho posvätní.
Jeho futbalový rast pokračoval v pražskej Dukle, ktorá prežívala najslávnejšie obdobie histórie. Už samotný povolávací rozkaz slovenského hráča do tak trochu uzavretej českej komunity svedčil o výnimočnosti jeho talentu. Medzi pojmami ako Masopust, Borovička, Kučera či Novák sa nestratil a na svoju šancu zahrať si v základnej zostave ani nemusel dlho čakať.
Národný tím nadovšetko
O rok neskôr už usadal ako člen reprezentácie do lietadla (lietania sa veľmi bál), smer Chile. Dvadsaťročný benjamín tímu nastúpil v troch zápasoch a hoci to zrejme ani sám neočakával, veľkou mierou dopomohol k zisku strieborných medailí na MS 1962.
Možnosť reprezentovať si vždy vážil. Ak sa na neho zamerala počas štátnej hymny kamera, bol to zážitok. Na jeho dojatím vlhké oči sa zabudnúť nedá. V národnom drese odohral mnoho vynikajúcich duelov, pamätníci neustále pripomínajú jeho kúsok z júna 1968. V Bratislave na Tehelnom poli totiž strelil ako prvý futbalista v histórii tri góly hviezdnym Brazílčanom. Úžasný výkon, aj keď išlo len o priateľský zápas. Všetkých jedenásť reprezentantov krajiny kávy a tanca si s ním vraj chcelo po záverečnom hvizde vymeniť dres.
Fenomén
Šance však dokázal i zahadzovať - štyri nevyužité sólové nájazdy na brankára Ajaxu Amsterdam v semifinále PMEZ 1968/69 ho mrzeli ešte dlho. Trnava doháňala stratu 0:3, doma viedla rýchlo 2:0, spaľovala však jednu šancu za druhou. Ak by sa elitný strelec dokázal čo i len trochu upokojiť, príbeh mohol mať iné pokračovanie.
To však nemení nič na tom, že sa do dnešného dňa klaniame jeho hráčskemu umeniu. Veď sa so 170 presnými zásahmi zaradil v historickej tabuľke československého Klubu kanonierov na tretie miesto.
Po ukončení aktívnej kariéry sa stal dobrým, samozrejme patrične emotívnym trénerom s klubovými a reprezentačnými skúsenosťami. V rokoch 1999 až 2001 viedol slovenský národný tím, v milovanej Trnave vykonával funkciu kormidelníka a športového riaditeľa, odskočil si však aj do Bratislavy, kde trénoval rivala zo Slovana.
Druhý najlepší slovenský futbalista storočia po Jánovi Popluhárovi vydýchol 24. decembra 2018 naposledy. Posledná rozlúčka sa konala tam, kde si to najviac želal - na štadióne Antona Malatinského. Tisícky fanúšikov, priateľov a futbalových kolegov nedokázali zadržať slzy.
"Jozefa som si veľmi vážil. Bol to náš najlepší futbalista, strelec. Ako tréner ma viedol päť rokov, dva roky som s ním pracoval ako asistent v reprezentácii. Dal mi šancu aj ako hráčovi, urobil zo mňa kapitána. Spomínam na neho len v dobrom," prezradil vtedy smutným hlasom tréner Vladimír Weiss st.
Priaznivci dokonca pripravili svojej legende špeciálny transparent. Keď rakva s Jozefom Adamcom za tónov Il Silenzia opúšťala štadión a ozýval sa búrlivý potlesk, malý chlapec z Vrbového naplnil svoje celoživotné posolstvo.
