Vo vtedajšom tíme Malorky sa nachádzalo viacero známych mien, medzi ktorými vyčnievali Albert Riera, Ariel Ibagaza, kapitán Miguel Ángel Nadal či útočník Samuel Eto'o. Oporou v bráne víťazov bol vtedy Leo Franco, ktorý sa pred niekoľkými dňami v rozhovore pre španielsku verziu Flashscore Správ vrátil k úspechu slovami: "Bol to iný druh futbalu."
Tamojšie RCD si 28. júna 2003 vo finále poradilo s Recreativom de Huelva 3:0. O spomínanej dobe sa vraví ako o čase, keď menšie tímy naháňali silnejším mužstvám väčší strach ako teraz.
Malorka neodštartovala svoje úspešné ťaženie príliš presvedčivo. Nad tímom UDA Gramanet zvíťazila len najtesnejším rozdielom. Postúpila tak medzi 32 najlepších účastníkov a aj z tohto kola prenikla ďalej s dávkou šťastia - Hércules CF zdolala po výsledku 0:0 až po penaltovom rozstrele.
V ďalšej fáze súťaže sa už hralo aj na odvety. Oponentom výberu z Baleárskeho súostrovia bol Real Valladolid. Doma Malorka remizovala 2:2, u protivníka vyhrala 4:1 a dostala sa už do štvrťfinále. V ňom na ňu čakala výzva z kategórie najnáročnejších - dvojzápas s Realom Madrid, šampiónom La Ligy.
Diváci na Estadio Santiago Bernabéu videli remízu 1:1, odveta však priniesla nečakanú kanonádu zo strany Malorky, ktorá obrovského favorita pokorila pomerom 4:0 a celkovo teda 5:1. V semifinálových stretoch sa proti RCD postavil káder Deportivo La Coruňa. V Galícii sa upiekol triumf hostí 2:3, doma uhrali výsledok 1:1 a smerovali do finále.
Aj posledný krok Malorka zvládla. V ceste jej stálo spomínané Recreativo de Huelva, ktoré v 21. minúte po penalte Pandianiho prehrávalo 0:1. Pred záverom boja o trofej prišli chvíle obávaného útočníka, reč je o mene Samuel Eto'o. Kamerunčan sa presadil až dvakrát a keďže jeho tím si udržal čisté konto, tak so spoluhráčmi sa mohol radovať z obrovského úspechu.
Z víťazného kádra sa v priebehu ďalších rokov výrazne presadilo niekoľko hráčov. Najviac následne rezonoval práve Eto'o, ktorému sa okrem iných míľnikov podarilo dva roky po sebe získať treble (2009 s Barcelonou a 2010 v Interom).
Ariel "El Caño" Ibagaza a Leo Franco pomohli Atléticu Madrid stabilizovať sa v najvyššej súťaži a takisto boli aj pri začiatku približovania sa k úrovni veľkoklubov. Albert Riera si v rokoch 2008 až 2010 zahral za Liverpool, Walter Pandiani sa blysol vo farbách Espanyolu, Villarrealu a Osasuny.
O 21 rokov neskôr sa zverenci Javiera Aguirreho pozerajú do zrkadla, v ktorom vidia odkaz nezastaviteľného mužstva. To vtedy ovládlo Copa del Rey a v ligovej tabuľke sa umiestnilo na deviatej priečke. Terajší výber sa pokúsi pridať do vitríny ďalšiu trofej, poslednou prekážkou mu bude Athletic Bilbao. Pomôcť k triumfu sa v prípade zapojenia sa do zápasu bude snažiť aj slovenské duo Greif - Valjent. Dejiskom finálového súboja bude Estadio La Cartuja v Seville.