Každý z vás určite pozná to očakávanie po šiestich týždňoch prípravy, keď sa konečne začne liga a celý kolotoč okolo. To by však nebolo ono, keby sme ho neodštartovali takmer blamážou. Po polčase sme prehrávali s nováčikom 1:5. Museli prísť tvrdé slová a oplatilo sa, keďže v prvých troch minútach druhého polčasu sme znížili na 4:5. Súper síce pridal ešte gól, ale my sme si pomohli power-play a zápas našťastie otočili na 7:6. Dráma hneď na úvod ligy.
V ďalšom týždni nás čakalo El Clásico, čo je u nás zápas El Pozo Murcia - Inter Movistar. Je vždy pekné nastúpiť proti trénerovi, ktorý ma druhýkrát priviedol do Španielska a má veľkú zásluhu na tom, kde som dnes. Tentokrát sme už ale hrali oveľa zodpovednejšie, no nakoniec sme prehrali 1:2. Jediné, čo ma po stretnutí tešilo, bolo, že na druhý deň ráno som odchádzal na reprezentačný zraz. Nebudem opisovať pravidelné ranné naháňačky, balenie a všetko okolo toho, ale hurá na cesty.
Ako je už u mňa zvykom, tak najskôr, ak je možnosť, idem pozrieť, čo sa zmenilo v Prahe, ako veľmi narástli moje krsniatka a čo má nové moja slovenská družina. Vždy je radosť ísť na repre. Zmena prostredia, dobrá partia ľudí, kvalifikácia a šanca pobiť sa o účasť na MS. Kto by sa netešil? Pre mňa bol navyše už prvý zápas špeciány, keďže to bol môj 100. reprezentačný. Ten som odštartoval celkom výstavným volejom ľavačkou, viď môj Instagram.
Myslím, že duel proti Francúzsku sme mohli zvládnuť aj lepšie, ale keďže sme ešte minútu a pol pred koncom prehrávali 2:4 a dotiahli sme to na remízu, tak to musíme brať. S rovnakým cieľom sme cestovali aj do Chorvátska, kde sme však vybuchli a prehrali 0:4. Výsledok dosť krutý, Chorváti o všetkom rozhodli v prvej polovici. Zakaždým, keď sme sa nadychovali k nejakému náporu alebo pološanci, tak nás zložili ďalším gólom.
V celom druhom polčase sme hrali power-play, ale podobne ako takmer všetko, nám nešlo ani to. Po jednom dobrom a jednom zlom zápase som cestoval naspäť do Španielska. Pre mňa je to vždy rýchly presun, pretože prevažne stále musím byť na druhý deň na tréningu, takže lietam a prestupujem všade možne, len aby som to stihol. Čakal ma už len jeden ďalší tréning a hneď stret doma s Jaenom. Určite sme mali viac z hry, ale ako minulú sezónu, tak aj teraz pokračuje to, že dostávame góly veľmi ľahko.
Opäť raz sme si však pomohli power-play a remizovali 2:2. To, na čo som sa najviac tešil, bol voľný víkend. Čas si po tých všetkých povinnostiach oddýchnuť a dospať. Máte to aj vy tak, že sú dni, keď sa vám nechce nič iné, len si ľahnúť pred telku a celý deň leňošiť? To bola moja náplň víkendu. Od pondelka ale nasledovala poctivá príprava, pretože nás čakal veľmi ťažký súboj na Malorke, ktorá doma rok a pol neprehrala.
To by sme však neboli my - tím, ktorý dokáže body komukoľvek darovať, ale hocikomu ich aj zobrať, a tak sme Malorku vylúpili, ukončili jej sériu a zvíťazili 4:3. Na zápas prišli aj dvaja moji najlepší kamaráti. Jeden z nich mal dokonca narodeniny, takže bolo čo oslavovať. Keďže som odtiaľ mohol cestovať opäť na repre, tak som sa rozhodol ostať víkendovať s nimi. Vždy padne vhod byť aspoň na dva dni pri mori, môcť zregenerovať, od všetkého úplne vypnúť a keď už sú aj tie narodeniny, tak si niečo dopriať.
Poďme ale už na vážnejšiu tému. Dvojzápas s Nemeckom. Vedeli sme, že to nebude ľahké a ak chceme mať všetko vo svojich rukách, tak musíme vyhrať obe stretnutia. Neviem, čím to je, ale duely v Nemecku nám absolútne nejdú. Určite nám nesedí tá ich guma na palubovke, no celkovo ani náš prejav nebol dobrý. Avšak, aj napriek tomu sme to zvládnuť mohli a mali. Bohužiaľ, urobili sme viacero chýb. Nemci nás za to potrestali, a tak prišla trpká prehra.
Dlhé roky to u nás fungovalo tak, že keď sa stalo niečo zlé, ako celý hráčsky tím sme si sadli a vyrozprávali si veci, aby sme ešte viac utužili kolektív. Keďže som mal narodeniny, tak sme si dali aj dovolené pivko, čo nám padlo nám. V pondelkovom stretnutí sme boli veľmi zomknutí a vedeli sme, že nič iné ako víťazstvo do úvahy neprichádza. Myslím si, že počas 35 minút sme Nemcov do ničoho nepustili a zápas sa mal už len dohrať.
Nezvyknem veľmi rozprávať o rozhodcoch, ale asi prvýkrát v kariére sa mi stalo, aby behom troch minút odpískali tri penalty, a to pri power-play súpera. Najhoršie na tom je, že keď sa opýtate, ako to mohol odpískať, tak sa vám smeje do tváre. To už aj ja, ako človek pokojnej povahy, som mal chuť mu niečo povedať, no nemohol som to riskovať, pretože žltá karta by pre mňa znamenala stop do ďalšieho súboja. Aj napriek tomu sme záver ustáli a pripísali si tri body, ktoré nás ešte držia v hre o postup, lenže už nesmie prísť ani najmenšie zaváhanie.
Aby som sa vrátil ešte k tým narodeninám, tak klasickou tradíciou je šľahačka do tváre. Akurát nechápem, prečo som ju musel dostať až dvakrát. Miestami ešte aj dnes tú šľahačku cítim. Aby som však uzatvoril tento blog zaujímavo a historicky, tak gól proti Nemcom bol mojím 65. za Slovensko, čím som sa dostal na čelo historických tabuliek pred takého strelca akým bol Peťo Haľko, čo sa mi zdá až nepredstaviteľné. Verím, že zásahov za našu krásnu krajinu bude ešte viac.
Autor je profesionálny futsalista, hráč Interu Movistar a slovenský reprezentant.