Vicente del Bosque sa svojimi úspechmi ako futbalový tréner zapísal do histórie. Ako hráč sa tento Španiel presadil v Reale Madrid, kde v rokoch 1973 až 1984 získal deväť trofejí, ale do dejín futbalu sa rodák zo Salamanky zapísal, predovšetkým, ako tréner.
S Realom a španielskou reprezentáciou získal takmer všetky možné trofeje: majstrovstvá sveta (2010), majstrovstvá Európy (2012), dvakrát Ligu majstrov (2000, 2002), dvakrát La Ligu (2001, 2003), Interkontinentálny pohár (2002), Európsky superpohár (2002) a Španielsky superpohár (2001). Unikli mu len Copa del Rey a Pohár konfederácií.
Španielsky majster šéfoval "Galácticos" a dokázal zjednotiť celú krajinu. Kamkoľvek prišiel, hráči ho rešpektovali, uznávali a poslúchali.
Súhlasíte s tým, že meno Vicente del Bosque je synonymom úspechu?
"To je zavádzajúce. Mal som to šťastie, že som ako hráč a potom ako tréner pracoval v klube, ktorý vždy hral o najvyššie priečky. Samozrejme, občas sme aj prehrali, ale to patrí k životu futbalistu alebo trénera. Nie vždy sa vám podarí vyhrať, nie vždy sa vám podarí uspieť. Napriek tomu som mal to šťastie, že som pôsobil v klube ako Real Madrid, ktorý patrí medzi elitu a zvyčajne je úspešný."
Keď sa Real Madrid v novembri 1999 rozhodol poveriť vás vedením prvého tímu, klub práve prehral madridské derby a bol jedenásty v La Lige. Aké boli vaše prvé kroky, ktorými ste sa pokúsili zmeniť situáciu?
"V ťažkých chvíľach - ako v tom čase v mojom prípade - sa tréner snaží vytvoriť základ, ktorý by tímu priniesol nie možno okamžité výsledky, ale predovšetkým spôsob práce, ktorý by bol úspešný v budúcnosti. Bohužiaľ, začali sme veľmi zle a napriek tomu sme sa nakoniec stali európskymi šampiónmi. Ako trénera ma veľmi zaujíma riadenie tímu. Je to dôležitá vec. Ľudské vzťahy medzi hráčmi, vytvorenie zdravej atmosféry a silného pracovného prostredia. To je to, čo sme sa vždy snažili dosiahnuť, v to som vždy veril. Vedel som, že ak to dosiahneme, budeme bližšie k úspechu."
Nakoniec sa tímu podarilo vyšplhať len na piate miesto v La Lige. Do dnešného dňa je to naposledy, čo Real Madrid skončil mimo priečok zaručujúcich účasť v Lige majstrov. Práve v tomto pozadí prišiel ôsmy európsky triumf klubu, váš prvý úspech. Aké boli kľúče k víťazstvu?
"Jedným z nich bola taktika a to od štvrťfinále až po finále. Zmenili sme niekoľko vecí. Snažili sme sa posilniť naše kraje, aby sme dali Michelovi Salgadovi a Robertovi Carlosovi viac voľnosti, takže sme hrali s tromi skúsenými strednými obrancami. Potom sme mali vpredu stredného hráča Fernanda Redonda, ktorý bol vo svojom živle, keď mal loptu a mohol ju rozdávať spoluhráčom. Nakoniec sme sa dokonale prispôsobili futbalistom, ktorých sme mali k dispozícii. Raúlovi sme dali voľnosť. Skrátka, myslím si, že sme mali šťastie na dobrú partiu, ktorú sme postupne viedli k spoločnému cieľu a snažili sa ju posunúť správnym smerom, aby sa z nej stal tím."
Ako tréner ste mali vždy dobrú povesť. Vaším prvým hviezdnym hráčom, ktorého ste priviedli do tímu, bol Nicolas Anelka. Navyše prišiel ako v tom čase najdrahší podpis na svete. Aké ťažké bolo ukočírovať ho a vyžmýkať z neho dôležitý článok?
"Nakoniec sa pre nás stal veľmi dôležitým. Nebudem klamať, pokiaľ ide o jeho aklimatizáciu v tíme, prešiel si ťažkými chvíľami. Bol to však dobrý hráč a veľmi dobrý človek. Mali sme ho veľmi radi, ale prišiel z inej krajiny, inej kultúry a jednoducho mal trochu problém s adaptáciou. Až nás podozrieval, že sme radi, keď sa mu nedarí. Museli sme mu vysvetliť, že nám je jedno, či skóruje Fernando Morientes, či to bude Raúl, či to bude on alebo niekto iný. Dôležité pre nás bolo vytvoriť tím a pokúsiť sa vyhrať. To sa nám nakoniec podarilo, pretože Nicolas bol súčasťou tímu, ktorý pridal ôsmy európsky triumf. Jeho gól v Mníchove bol veľmi dôležitý. Faktom je, že sme sa ho snažili integrovať do kolektívu. Myslím si, že keď to pochopil, bol šťastný a v pohode. Spoločne sa nám podarilo vyhrať európsky pohár, čo bolo pre nás kľúčové, pretože sme v lige skončili na piatom mieste, čo znamenalo, že sme sa nekvalifikovali do Ligy majstrov v nasledujúcom roku, ak by sme ju nevyhrali. Celkovo to bolo pre klub ťažké obdobie. Zmeny manažérov v každom klube sú vždy veľmi nepríjemné. O to viac v prípade klubu, akým je Real Madrid."
Po zisku Európskeho pohára sa začala éra Galácticos: do klubu prišiel nový prezident Florentino Pérez a kúpil Luisa Figa, kapitána Barcelony. Aké ťažké bolo začleniť takéhoto hráča do tímu?
"Ako vždy som sa snažil pracovať normálne a prirodzene. Myslím, že tak by to malo byť. Luis mal mimoriadnu odvahu, prestup z Barcelony do Madridu, príchod nového prezidenta... Viete, pre mňa to nebolo len o tom, ako Figo zapadne do Realu, ale bolo to obdobie prispôsobovania sa pre všetkých v klube, pretože sa veľa vecí menilo. Nakoniec kabína zareagovala výborne. Hierro, Raúl, Redondo, Roberto Carlos, Michel Salgado - všetci títo hráči tvorili našu os, na ktorú nakoniec nadviazali novici. Často bolo dôležitejšie než futbalové veci to, aby sa cítili v Reale ako doma. Aby sa dobre cítili na tréningoch, boli šťastní a nakoniec sa im darilo... Nesmieme zabúdať, že počas týchto štyroch rokov sme sa vždy dostali do semifinále európskeho pohára a to nie je jednoduché."
K tímu sa pripojil aj Zinedine Zidane a prvé mesiace pre neho neboli jednoduché. Ako sa vám s ním pracovalo?
"Mal obrovské schopnosti, bol to skvelý futbalista. Chceli sme mu nájsť miesto na ihrisku, kde by sa cítil najlepšie a kde by bol pre tím najefektívnejší. Myslím, že sa nám to podarilo. Keď som predtým povedal, že sme si vždy mysleli, že hráči by sa mali v Reale Madrid cítiť dobre, mal som na mysli, že po šiestich, siedmich, ôsmich sezónach v Reale si povedia: Klub ma prijal, vyhrávali sme, ale cítil som sa dobre aj tam, kde som hral, cítil som sa dobre, keď som každý deň chodil na tréning. Myslím si, že toto sú veci, na ktoré hráči nezabúdajú a ktoré musí tréner brať do úvahy."
A potom prišlo leto 2002. Po mesiacoch rokovaní s Interom sa Realu podarilo dohodnúť prestup Ronalda. Brazílčan zanechal vo svojej prvej sezóne výraznú stopu, stal sa najlepším strelcom ligy a Real ju vyhral. Bolo veľmi ťažké riadiť Ronalda, Morientesa a Raúla v jednom tíme?
"Keď hovorím o Ronaldovi, prvé, čo mi napadne, je, že je to šťastný človek. Myslím si, že je to jeden z najšťastnejších hráčov, akých som kedy viedol. Vždy mal dobrú náladu a usmieval sa. Vždy sme tu pre neho boli, tak ako pre všetkých hráčov. Vždy sme sa snažili, aby sa cítili dobre a bol jedným z tých, ktorí sa počas nášho pôsobenia cítili najlepšie. Výnimočný hráč. Milý, príjemný a šťastný. Čo sa týka Morientesa, nikdy sme s ním nemali žiadny problém. Vždy chápal situáciu. Musím sa priznať, že dodnes k nemu prechovávam veľkú náklonnosť. Vždy, keď ho vidím hovoriť v televízii alebo počujem v rádiu, spomeniem si a poviem si, že Morientes bol najlepší zo všetkých mojich zverencov."
V tom istom roku ste sa dostali do semifinále Ligy majstrov proti Juventusu a vypadli v zápase, v ktorom sa zranil Claude Makélelé. Ako by ste definovali úlohu a dôležitosť francúzskeho stredopoliara a myslíte si, že s ním by to v Turíne vyzeralo inak?
"Niektoré veci sa nedajú dokázať. Nemôžeme ich zmeniť, takže ich jednoducho musíme prijať tak, ako sa stali. Ale áno, Claude bol pre nás a najmä pre tím dôležitým hráčom. Bol presne tým spoluhráčom, ktorého chcete mať vždy po svojom boku a ktorý vám podá pomocnú ruku v ťažkých chvíľach. Bol dobrý v prechodovej fáze. S ľahkosťou prenášal hru na Figa alebo Roberta Carlosa. Nikdy nikomu na ihrisku neprekážal. Figovi nič nebránilo v hre, Robertovi Carlosovi nič nebránilo, Zidanovi tiež nie... Obrancovia ho rešpektovali, pretože bol vždy pozorný a urobil veľa práce aj za nich. Považoval som ho za tichého vodcu tímu."
Mnohí kritici počas vašej trénerskej kariéry poukazovali na vaše taktické znalosti, ale keď sa nad tým zamyslím, vidím trénera, ktorý sa dokázal prispôsobiť hráčom, mužstvu a situácii. Svoj ôsmy európsky pohár v Madride ste vyhrali s trojčlennou defenzívou a následne ste prešli na 4-4-2. V národnom tíme mi prichádza na um príklad rozhodnutia nastúpiť proti Nemecku v roku 2010 s Pedrom. Čo by ste odkázali tým, ktorí sú voči vám skeptickí?
"Hm... Keď tréner vyhrá, dostane všetku chválu sveta. Nech kritici hovoria čokoľvek, vždy bude tým, kto vyhral zápas. Čo sa týka Pedra, Phillip Lahm, pravý obranca Bayernu Mníchov, hral v tom čase v obrovskej forme a bol pre nás veľkou hrozbou, takže čo sme urobili? Namiesto toho, aby sme k nemu postavili niekoho, kto dokáže brániť a má priestor na útok, rozhodli sme sa postaviť Pedra. Hráča, ktorý bol pre Lahma skôr príťažou a mal plné ruky práce. To, že sme to zvládli a vyhrali, nám dalo za pravdu. Vždy sme sa však snažili robiť najlepšie možné rozhodnutia pre tím."
Bolo ľahké riadiť túto generáciu hráčov, s ktorou ste sa zapísali do histórie španielskeho futbalu?
"Áno, najmä preto, že EURO 2008 vyhrali ešte pred mojím príchodom. Postupne sa nám hráči prispôsobili a nasledujúcich osem rokov sme sa tešili z dobrých výsledkov. Spomínam si, ako dobre sa všetci počas tých ôsmich rokov správali. Odohrali sme 114 zápasov a vo všetkých bol vylúčený len jeden z nich - Gerard Piqué - po zákroku, ktorý nemal žiadny význam a bol skôr prejavom bezmocnosti ako zlého správania. To je jedna z vecí, s ktorou sme boli spokojní, že sa vždy ukázali ako vynikajúci športovci."
Veľa ľudí vrátane vás často hovorí o dôležitosti zaradenia Sergia Busquetsa do vášho tímu v roku 2010, ale to isté sa dalo povedať aj o Xabim Alonsovi dva roky predtým. Čo nám o ňom môžete povedať a čo priniesol vášmu tímu?
"Týmto dvom hráčom, Sergiovi a Xabimu, sme veľmi verili, pretože sme cítili, ako sme už povedali v prípade Clauda Makélélé, že sú to tímoví hráči a to v oblasti, ktorá je pre každého kľúčová: v strede poľa. Tam sa odohráva všetko, tak v defenzíve, ako aj v ofenzíve. Je zaujímavé, že v minulosti bolo obdobie, keď bol Xabi Alonso hráčom, ktorý strelil najviac gólov. Tým chcem povedať, že nebol statickým v strede poľa, ale veľmi dynamickým a mal aj veľkú hernú inteligenciu. Ak sme boli v tom čase o niečom presvedčení, tak o tom, že Alonso a Busquets musia hrať."
Prekvapuje vás úspech, ktorý zažíva ako tréner Bayeru Leverkusen?
"V prvom rade som veľmi šťastný za všetkých mojich hráčov, ktorí sú teraz trénermi. Napríklad aj Xaviho Hernándeza. Sú v dobrých tímoch. Xavi bol minulý rok s Barcou majstrom La Ligy, Alonso má teraz prakticky na dosah bundesligový titul. Nie každý, kto bol dobrým hráčom, je nevyhnutne dobrým trénerom, ale v ich prípade si myslím, že veľmi dobre rozumejú taktike a tomu, čo musia ako tréneri robiť."
Keď sa pozriete späť, je niečo, čo by ste urobili inak? Napríklad na majstrovstvách sveta 2014 v Brazílii ste sa spoliehali na generáciu starších hráčov, ktorí pre Španielsko vyhrali EURO a majstrovstvá sveta. Pred šampionátom však zažiarili hráči ako Koke, Isco a Thiago Alcantara...
"Je to komplikovaná téma. Nikdy neviete, kedy to hráč má za sebou alebo vám ešte môže niečo dať. Pozrite sa na Real, dnes sa im to darí v prípade Toniho Kroosa a Luku Modriča. Názory sa rôznia, ale skutočnosť je taká, že ich výkony sú stále ohromujúce. Tak to bolo aj vtedy. Mali sme hráčov, ktorí pravidelne hrali za svoje kluby a boli v dobrej forme. Nebol dôvod ich nepovolať. Áno, boli tu noví mladí, ale realita bola taká, že sa do národného tímu začleňovali postupne."
Prejdime do súčasnosti. Čo si myslíte o možnom prestupe Kyliana Mbappého do Realu Madrid, myslíte si, že je schopný presadiť sa v Španielsku?
"Je to skvelý hráč, ale momentálne prichádza do tímu, ktorý hrá veľmi dobre. Som si istý, že zlepší to, čo už tam je. Ale pozor, Real Madrid má veľmi dobrý tím. Nesmieme podceňovať ich súčasných hráčov, ktorí tam sú. Mbappé prichádza do dobre fungujúceho kolektívu, ktorý je pripravený posunúť sa ďalej, ale áno, niet pochýb, že prinesie niečo navyše."
Hovorí sa, že Carlo Ancelotti je vám veľmi podobný. Myslíte si, že je najlepším trénerom na začlenenie hviezdneho Francúza do madridskej šatne, ktorá už má veľké ego a hráčov s potenciálom ako Jude Bellingham, Vinícius Júnior, Rodrygo či ďalší?
"Z vonkajšieho pohľadu mám dojem, že tu vládne zdravé prostredie a medzi hráčmi sa vytvorila dobrá partia. Všetci spolu pozitívne vychádzajú, čo je veľmi dôležité. Samozrejme, spôsob, akým Carlo riadi tím, je podľa mňa ideálny a robí to skvelo. Som zástancom spôsobu, akým pracuje. Netvrdím, že je to jediný spôsob riadenia tímu, ale kľúčové je, že si vytvára ideálne pracovné prostredie. To je to, o čom sme sa rozprávali predtým. Bez toho je ťažké vyhrávať."