Myslím, že nie som jediný, kto si všimol, že posledný reprezentačný zraz vyradil veľa hráčov pre rôzne zranenia. Niektorým veciam sa nedá zabrániť. Ak vás kopnú na tréningu, je ťažké sa tomu vyhnúť. Ale potom sú situácie, keď si človek povie, že sa tomu dalo predísť.
Jednou z nich je prípad Gaviho. Hviezda Barcelony vynechá zvyšok sezóny pre zranenie kolena, príde o EURO v Nemecku a klub dúfa, že začiatok budúcej sezóny snáď stihne. Že Barcelona dostane od FIFA odškodné päť miliónov eur za to, že bude chýbať niekoľko mesiacov? Veľmi slabá náplasť. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že inkriminovaný zápas v Gruzínsku bol pre Gaviho úplne zbytočný.
Prečo ho španielsky tréner Luis de la Fuente postavil? Mali istotu postupu. Každý vie, ako je Gavi vyťažený v klube. Bola to ideálna príležitosť, ako mu dopriať oddych. Bol to zápas, v ktorom jeden z kľúčových hráčov tímu rozhodne nemusí hrať. Nebol to žiadny veľký problém. A stále len 19-ročný futbalista na to doplatil.
Tým sa dostávame k hlavnej téme - extrémnemu vyťaženiu tínedžerov v profesionálnom futbale. Aj ja som začal s futbalom skoro. V sedemnástich som odohral prvý zápas za dospelých, ale nakoniec sme v Bohemke vyhodnotili, že mám ešte čas a prechod do profesionálneho futbalu sa odložil. Vrátil som sa k mládeži. Ďalšiu šancu som dostal o pol roka neskôr. Myslím si, že v mojom prípade to bolo rozumne vyhodnotené.
Teraz však vidíme, že do seniorského futbalu sa dostávajú chlapci, ktorí majú 15, 16 rokov... Veková hranica sa posúva. V osemnástich som bol považovaný za zázrak, že som mohol hrať ligu. Dnes je to iné. Ale nie každému sa oplatí začať kariéru skôr. Veľa chlapcov vám povie, že to bola chyba a ublížilo im to. Michael Owen o tom píše vo svojej knihe. O tri roky mladší Jack Wilshere je trénerom mládeže v Arsenale. V rovnakom veku hrá Václav Kadlec futbal na amatérskej úrovni.
Existuje veľa príbehov o tom, ako hráč začal hrať futbal v tínedžerskom veku a bol považovaný za budúcu hviezdu. Cestu Janna-Fieteho Arpa som sledoval na vlastné oči - bol to chlapec, okolo ktorého bol v Nemecku obrovský humbuk. Začal hrať v Hamburgu v 16 rokoch. Po dvoch sezónach prestúpil do Bayernu. Hral za B tím a neustále sa hovorilo, že je budúcou hviezdou Bavorov.
Dnes hrá druhú ligu za Kiel, za posledné tri roky strelil päť gólov a nedávno sám priznal, že to bola jednoducho chyba. Posun vyššie neustál. Nebol na to pripravený.
Kto si dnes spomenie na Alena Haliloviča? Chorvátsky elegán, o ktorom sa hovorilo, že bude hviezdou Barcelony. Bol označovaný za "nového Messiho". Teraz má 27 rokov, hrá za Fortunu Sittard a od prestupu do Barcelony v roku 2014 vystriedal 10 klubov.
Trochu sa obávam, že Barcelona, respektíve La Masia, bude v tomto smere prekliata. Je iróniou osudu, že akadémia, ktorá je známa tým, že pracuje s talentami a produkuje ich pre svetový futbal, má aj odvrátenú stránku. Tou je neustály záprah mladíkov v klube či na reprezentačnej úrovni. Ako mladý hráč Barcy sa logicky teším na svoj debut v prvom tíme, ale zároveň sa obávam, čo sa so mnou stane, keďže je tu niekoľko odstrašujúcich príkladov.
Presun do prvého tímu nevyšiel Ansu Fatimu, ktorý sa snaží dostať späť do formy na hosťovaní v Brightone. Veľké zranenie vyradilo na čas Pedriho a teraz má Gavi takmer ročnú pauzu. Dúfam, že nič podobné nepostihne Lamina Yamala, ktorý ide v ich stopách.
Futbal sa dostáva do vysokých otáčok, nároky sa zvyšujú a veková hranica hráčov sa znižuje. Pre mňa je čistý nezmysel, aby chlapci vo veku 15 až 18 rokov hrali do úmoru a odohrali možno 60 až 70 zápasov za sezónu. Nikto ma nepresvedčí, že sa to na nich skôr či neskôr neprejaví. Pozrite sa na spomínaného Pedriho - v sezóne 2020/21 odohral 73 zápasov, keď mal 18 rokov.
Koho je to chyba? Ak hráč nepovie dosť, zodpovednosť musia prevziať tréneri. Často sa totiž stáva, viem to z vlastnej skúsenosti, že mladý futbalista sa neodváži prísť a povedať, že je unavený, že ho niečo bolí alebo že sa necíti dobre. Bojí sa, že stratí miesto, že naštve trénera.
Dobre si pamätám, ako som sa neodvážil povedať Felixovi Magathovi, že nemôžem trénovať. Radšej som riskoval pod psychickým tlakom. S vedomím, že sa mi môže niečo stať. Je to strašne dôležitá vec. Niekedy som však mal pocit, že šatňa mi nepomáha - ak ste dva dni netrénovali, starší chalani vám to hneď povedali: Len si oddýchni, chlapče! Boli to vtipy, ale mladý hráč to berie trochu inak, ako keď má 30 rokov.
Práve pod Felixom Magathom v Schalke sa začali moje zdravotné problémy. Veľa som rozmýšľal o tom, čo by sa stalo, keby som skončil v rukách holandského trénera Freda Ruttena, ktorý si ma pôvodne vybral. Magathove tréningové nároky boli úplne prestrelené. O siedmej ráno nahnal mladíkov - mňa, Joela Matipa, Juliana Draxlera a ďalších - do posilňovne ešte pred raňajkami, kde sme liezli po lanách a robili gymnastiku. Nasledovali dve tréningové jednotky so zvyškom tímu na ihrisku. Donútil nás zdvihnúť medicinbaly a absolvovať s nimi kruhový tréning. Toto nebola holandská škola, na ktorú som sa tešil a ktorá ma mala rozvíjať ako hráča. Koľkokrát som žasol nad tým, že sú chalani v základnej zostave vôbec schopní hrať.
Magath bol, samozrejme, extrém a dúfam, že to už žiadny mladý futbalista nezažije. Ale videl som aj trénerov, ktorí za vami prišli a povedali: Vy, stredopoliari, toho v zápase nabeháte najviac, takže utorkové tréningy budete mať oveľa ľahšie, nebudete mať na sebe takú záťaž. To je úplne iný prístup. Naozaj si myslím, že tréneri môžu ovplyvniť veľa vecí a majú veľký vplyv na vývoj hráča.
Dnešné nároky na mladých, najmä na tých, ktorí sa vypracujú na opory, sú však obrovské. Chápem, že fanúšikovia chcú vidieť Pedriho, Viníciusa a ďalších hrať stále. Všetci ich chcú vidieť žiariť. Zároveň si nikto neuvedomuje, že to môže mať fatálne následky.
Chcem povedať, že existujú analytické nástroje, máme lepšiu regeneráciu, chlapci sú profesionáli, zaoberajú sa stravou, životosprávou, ale stále hovoríme o ľudskom tele a mysli. Napríklad počas môjho druhého angažmánu v Bohemke hráči každé ráno vypĺňali dotazník o tom, ako sa cítia, aby fyzioterapeuti vedeli, čo majú očakávať. Klub to vnímal ako prevratnú vec, ktorá stála obrovské peniaze a mala zabrániť zraneniam. V Augsburgu sme to mali už asi štyri roky predtým, tu to bolo vnímané ako novinka.
Ale aby som bol úprimný, nie som fanúšikom takýchto vecí. Hráči toho majú po čase plné zuby, radšej to vyplnia, aby mali pokoj a nemuseli platiť pokuty. Omnoho lepšia mi príde priama komunikácia. Porozprávať sa s ním. Zistiť jeho pocity. Netvrdím, že dáta sú vo futbale bezvýznamné, ale keď na tréningu kondiční tréneri neustále pozerajú do tabletov, po chvíli zdvihnú hlavu a kričia na vás, aby ste pridali, radosť a nadšenie z futbalu je preč.
Som za to, aby sa zaviedol limit na počet odohraných zápasov, po ktorom musí prísť povinné voľno. Myslím si, že inak sa tomu nedá vyhnúť. Organizácia FIFPro na základe štúdií tvrdí, že hráč by mal mať medzi zápasmi päťdňovú prestávku a po sezóne minimálne 28 dní voľna, pričom ideálne obdobie odpočinku je 42 dní. Teraz si odpovedzte na otázku: Koľko hráčov si tento luxus skutočne dopraje?
Som rád, že v Nemecku k tomu kluby pristupujú zodpovedne a 30 dní voľna sme vždy dostali. Dnešný futbalový kalendár hráčom určite nepomáha, neustále sa rozširuje a je neuveriteľné, čo všetko musia odohrať. Je dobré, že proti tomu vystupujú tréneri ako Jürgen Klopp či Pep Guardiola. Veľmi dobre vedia, že hráči nie sú roboti. Jedna vec je nahustený program, ale potom je tu aj zmysel trénerov, aby vedeli, kedy je dobré hráčov šetriť.
Namiesto toho rozširujeme EURO, majstrovstvá sveta a pridávame zápasy Ligy majstrov. Nútime hráčov lietať z kontinentu na kontinent na svetové turnaje. Považujeme za samozrejmé, že ich telá to zvládnu. V sezóne 1956/57 potreboval Real Madrid na víťazstvo v Európskom pohári sedem zápasov. V roku 2022 až trinásť.
Je to presne tak, ako nedávno povedal Toni Kroos: hráči sú len bábkami FIFA a UEFA, ktoré sa o nich starajú len ako o futbalistov, ktorí generujú zisky, ale nezaujímajú sa o nich ako o obyčajných ľudí.
