Nagaj už od detstva miloval futbal, s ktorým začínal v rodnom Tisovci. V mládežníckom veku pôsobil v Podbrezovej, následne sa vrátil domov a priestor dostalo štúdium v Banskej Bystrici. O mesiac po štátniciach už zarezával v tíme Piešťanských Čajok, kde pôsobil štyri sezóny.
"Chcel som pôsobiť v nejakom športe. Hrali zahraničné súťaže, mali tam hráčky z cudziny, takže som vedel, že budem musieť komunikovať v angličtine, čo bolo taktiež veľké plus," reagoval na otázku, ako sa "kovaný" futbalista ocitne v basketbalovej sfére.
Prakticky okamžite po absolvovaní vysokej školy si sa ocitol v profesionálnom klube. Aké boli začiatky?
"Náročné. Žiadna škola ťa nedokáže pripraviť na niečo také. Vytýčil som si však ciele, čo chcem tým angažmánom dosiahnuť - získať určite vedomosti, nabrať prax v rámci práce s ľuďmi, vytvoriť si plány, cvičiť. Bolo tam veľa priestoru na zlepšovanie sa, učil som sa aj na vlastných chybách. Bolo to najlepšie, čo sa mi v kariére mohlo stať. Rešpektovali totiž, že sa človek nejakým spôsobom stále vyvíja."
Mal si pred výberom prvého angažmánu aj iné ponuky?
"Boli to dve možnosti. Okrem basketbalu ešte práca v Banskej Bystrici vo Fit Factory. Absolvoval som pohovor u kondičného trénera Švantnera, ak by si ma vybral, všetko by tam bolo ako na dlani. Napríklad starostlivosť o hráčov z NHL, absolútna paráda. Nakoniec som zvolil postupnú cestu, nech nemám všetko hneď. Človek sa na niečo musí v kariére aj tešiť."
Ako vôbec vyzerá pracovný pohovor z pozície fyzioterapeuta? Chcú od teba hneď nejakú víziu?
"Niekde ťa chcú trošku vyskúšať. Stalo sa mi to pri Čajkách, v Dunajskej Strede, Bohemians či Dukle Praha. Čo sa týka futbalových klubov, pýtali sa, ako vnímam isté veci, ako by som sa o hráčov staral. Zisťujú aj to, čo je najlepší spôsob regenerácie, hoci o tom nemajú ani šajnu a čakajú, ako zareaguješ. Ďalej ich zaujímalo, či mám absolvované kurzy, či viem tejpovať, či som ochotný urobiť aj niečo navyše, kontrolovať vodu atd. Ale keď som niekde prišiel na základe referencie, už zhruba vedeli, o koho sa jedná, a tak mi skôr hovorili o ich predstavách. Niekedy som rokoval s majiteľom, inokedy trénerom, potom zase s manažérom."
Postupne si sa vo svete basketbalu aklimatizoval a dokonca si sa ocitol pri reprezentácii...
"Najskôr to bola slovenská osemnástka. Nejakým spôsobom sa mi podarilo byť na majstrovstvách Európy so ženami v prvom roku mojej kariéry, hoci som to chcel dosiahnuť tak do piatich. Neskôr prišla ponuka pracovať pri českom národnom tíme, takisto U18. Mieril tam nový tréner Luboš Bartoň, legenda Barcelony. Odvtedy pôsobím v Česku, je to už nejakých päť-šesť rokov, ale nežijem tam. Postupne som prešiel osemnástkou, dvadsiatkou a teraz som sa dostal k mužom. Výberom sa so mnou darilo, vždy postúpili, smial som sa, že som šťastný chlapec zo Slovenska."
Ako sa vôbec chalan z Tisovca dostane do Saudskej Arábie, dokonca do najvyššej súťaže? Pre našinca je to mimoriadne exotická záležitosť...
"Doteraz tomu úplne nerozumiem. V hre to bolo už v minulosti. Jeden fyzioterapeut zverejnil ponuku na Instagrame, na ktorú som zareagoval. Dohodli sme sa, že sa ozve, potom to trošku vyfučalo do stratena, následne sa objavila príležitosť. Hľadali fyzioterapeutov pre hráčov, ktorí necestujú s tímom a sú zranení. V Saudskej stále na zápasy lietajú, čiže ma potrebovali vtedy, keď sú všetci preč. Počas týždňa sme boli plnohodnotnými fyzioterapeutmi."
Ako vyzeralo zloženie realizačného tímu?
"Boli sme traja fyzioterapeuti. Okrem mňa ešte Matěj Šendera z Česka, ktorý ma tam priviedol, no a ešte jeden Gruzínec. Nadriadeného nám robil taktiež gruzínsky doktor Merab Vardzukashvili, špičkový odborník, lepšieho som ešte v kariére nestretol. Spolupracoval aj s Vladimírom Weiss st. pri jeho anabáze v gruzínskej reprezentácii. Mentalita bola iná, nebolo to vždy jednoduché, ale čo sa týka profesionality, bol na tom veľmi dobre, dodnes spolupracujeme. Ďalej tam s nami boli Arabi a Tunisan. Spomínaný lekár si vytvoril vlastný tím na základe možností a kvality ľudí."
Ako sa ti komunikovalo s arabskou stranou pred nástupom do práce?
"Naťahovalo sa to dva mesiace, pretože si pri nich človek musí zvyknúť na to, že na všetko majú čas. Zajtra toto, zajtra tamto. Potom však prišiel moment, keď išiel klub na sústredenie do Rakúska. Keďže je u nich 50 stupňov, vždy na mesiac vycestujú. Pripojil som sa k nim len pár dní pred ich návratom do Saudskej Arábie, keďže som mal reprezentačné povinnosti. Zmluvu som dostal dva týždne vopred, bola len na jednej strane (smiech)."
Ocitol si sa v novom prostredí a odlišnej kultúre. Ako prebiehala aklimatizácia?
"Bolo to už zaujímavé vo chvíli, keď som videl, ako sa modlia. Keďže sme však ešte boli v Rakúsku, nejako som to neriešil. V momente, keď som nasadol do lietadla do Saudskej, povedal som si, že dobrodružstvo začína. Bola tam aj jazyková bariéra, po anglicky hovoria len trochu, a to napriek tomu, že nápisy sú všade v angličtine. Hello a how are you, to je tak všetko. Z lietadla som vystúpil v teplákoch a mikine, myslel som si, že ma porazí, keďže boli štyri hodiny ráno a vonku 45 stupňov (smiech)."
Vysoké teploty musia pre našinca znamenať aj obrovskú zmenu v dennom harmonograme, je to tak?
"Cez deň to vygraduje až do 50-tky. V krajine je to navyše nastavené tak, že aplikácia nemôže ukázať, že je 50 stupňov. Maximálne to môže byť 48 či 49. Ak by tam svietila päťdesiatka, nikto by nemohol pracovať, takže to majú takto ošéfované. Tréningy boli v takej horúčave brutálne. Na klinike sme mali 23, vyšli sme von a bum, 50 stupňov. Prvý týždeň som hneď ochorel. Takisto majú inú vodu, nepije sa z vodovodu ako u nás, všetko je balené. Do toho strava, iné koreniny. No a ďalšou vecou bolo, že sa modlili všade, aj vedľa našej kliniky. Človek to musí rešpektovať, napr. v istých momentoch nesmie púšťať hudbu. Nie sú to zlí ľudia, ale treba dodržiavať ich pravidlá."
A čo ubytovanie?
"Najskôr som býval s Maťom Šenderom, potom som si hľadal niečo vlastné. Sú tam také 'compoundy', rezorty. Žil som na veľmi dobrom mieste, bola to jedna miestnosť, niečo ako garsónka. Mal som k dispozícii bazén, posilňovňu, blízko boli aj reštaurácie a moja obľúbená kaviareň. Veľa urobilo aj to, že som sa ocitol v jednom z najlepších miest v Saudskej Arábii. Bavila ma aj práca, keďže našou hlavnou náplňou bola starostlivosť a prevencia zranení hráčov. Klub mal navyše slabú sezónu, a tak sypal bonusy zaradom, bolo to atraktívne aj z finančného hľadiska."
Už odmalička si veľkým fanúšikom Liverpoolu. Aktuálne je trénerom Al-Ettifaq Steven Gerrard, tvoj veľký idol. Musí ťa veľmi mrzieť, že ste sa nestretli...
"Keď som sa dozvedel, že tam bude koučovať, takmer som sa rozplakal (smiech). Aj za môjho obdobia tam boli dobrí hráči, napríklad Robin Quaison (švédsky reprezentant) či Amin Younes, ktorý predtým hrával za Neapol. Zážitok bol, keď sme sa rozprávali a zatelefonoval mu Dries Mertens. Raz som mu spomenul, že fandím Liverpoolu, tak odvetil, že sa pozná s Kloppom a celým jeho tímom, stačí jeden telefonát a vybaví lístky. Bol som z toho mimo, pomyslel som si, že toto je fakt iný svet."
V mužstve pôsobil aj Slovák Filip Kiss. Pomohol ti s aklimatizáciou?
"Určite, nebojím sa ho nazvať kamarátom, je to skvelý chalan. Vďačím mu naozaj za veľa. Mal tam rodinu a deti, často sme sa navštevovali. Bola to šialená sezóna, klub vymenil asi troch či štyroch trénerov, zažili sme toho fakt veľa."
Zmenilo sa nejakým spôsobom v tejto krajine tvoje vnímanie futbalu?
"Myslel som si, že futbalu rozumiem, až kým som neprišiel tam. Pred pôsobením v Al-Ettifaq som sa pohyboval v basketbalovom prostredí. Jasné, že som ovládal pravidlá hry a podobné veci, ale úplne som nerozumel všetkým súvislostiam, ktoré sa tam dejú. Mali sme kondičného trénera z Tuniska, ktorý bol úplne hrozný. Keď myslím hrozného, treba si predstaviť ešte hroznejšieho. Futbalistov sme pripravovali tak, že sme s nimi trénovali ešte aj kondíciu - šprinty a podobne. Boli aj také dni, keď nerobil nič a my sme urobili všetko za neho. Ja, drevák z Tisovca, som centroval na reprezentantov (smiech). Aj vďaka týmto činnostiam som spoznal inú stránku futbalu."
Akým spôsobom prebiehali tréningy, keď bolo stále tak teplo?
"Na obed sa trénovať nedalo, tak to väčšinou pripadlo na večer. Majú skvelé trávniky, menia ich každý rok. Ale tá horúčava...
Ako vnímaš aktuálny boom a prílev svetových hviezd do Saudskej Arábie?
"Začalo sa to diať už v sezóne 2022/23, keď som tam pôsobil. Hovorili o tom už dlhšie. Myslím si, že aj MS v Katare boli takou skúškou na Saudskú Arábiu. Katar, Bahrajn, Omán, všetky tieto krajiny sú pod jej nadvládou. Investujú do toho naozaj extrémne, dokážu urobiť obrovské divadlo, stačí si pozrieť predstavenie Neymara. Keď máš neobmedzené možnosti, môžeš všetko."
Myslíš si, že je tento stav udržateľný? Mnoho ľudí má v živej pamäti čínsky projekt, ktorý rýchlo vyšumel.
"Ich cieľom je urobiť z toho druhý Dubaj, ale nazdávam sa, že sa im to nepodarí. V krajine na to nemajú nastavených ľudí. Môžu mať budovy či infraštruktúru ako Dubaj, ale miestni nie sú pripravení na to, aby sa zo Saudskej stala turistická krajina. Teraz dokonca budujú ostrov, kam pumpujú neuveriteľné peniaze. Mal by byť súčasťou krajiny, ale na druhej strane 'nezávislý'. Dokonca sa tam bude podávať aj alkohol. Vznikol tam aj nový futbalový klub."
Ako vnímajú futbal lokálni fanúšikovia? Baví ich šport ako taký, alebo sa skôr idú pozrieť na Ronalda, pretože je hviezda?
"Odpoviem ti príbehom. V poslednej časti sezóny nás viedol francúzsky tréner, ktorý zavolal na kemp Florenta Maloudu, svojho dobrého kamaráta. Bol s nami tri týždne na sústredení v Abu Dabí. Hovoril o tom, ako vyhrali s Chelsea Ligu majstrov a podobné pikošky, jeho cieľom bolo preniesť víťaznú mentalitu na hráčov. Lenže tí vôbec nevedeli, o koho ide. Málokto tam sleduje anglickú ligu, možno pár zápasov. Pre fanúšikov znamená najviac domáca súťaž. Keď sme hrali prípravák s Al-Nassr, kde teraz hráva Ronaldo, trénovali na našom štadióne. Na ich tréning prišlo veľmi veľa ľudí, na nás nikto, a to sme boli domáci."
A čo hráči, idú tam fakt len na dovolenku a zarobiť si? Uvažoval som, či sa nenájde niekto, kto by tam fakt prestúpil aj z dôvodu rozdávania skúseností mladším, prípadne menej skúseným hráčom.
"Arabi nie sú ľudia, ktorí by si nechali poradiť. Majú pocit, že robia všetko najlepšie, je to ich mentalita. Miestni hráči majú pohybový talent, dáš im loptu a nestačíš sa čudovať. Neviem, kto tam ide z akého dôvodu, ale dúfam, že si z toho mladí niečo odnesú. V Emirátoch napríklad podpisujú mladých hráčov z Európy, aby im dali občianstvo a neskôr za nich môžu hrať. Hráč z Talianska, povedzme z primavery, dostane 4-5-tisíc eur, čo mu doma v takom veku nikto nedá, no a už vedia, že ho majú chyteného. Neviem, či to tak funguje aj v Saudskej, ale nedávno hľadali posily aj na Slovensku do svojich nižších líg."
Vrátil by si sa tam ešte?
"Nejaké oťukávačky už prebehli aj tento rok, dokonca z Al-Ettifaq. Nebudem klamať, vrátiť sa tam v takomto čase a po bok hviezd by bolo lákavé. Momentálne sa koncentrujem na otvorenie vlastného gymu v Nitre. Bude určený pre športovcov a tých, ktorí chcú cvičiť, či ľudí so zdravotnými problémami."
